Zem sa stala nebom

Dnes sa nám zem stala nebom — nie kvôli tomu, žeby na zem z neba zostúpili hviezdy, ale do nebies vystúpili apoštoli, lebo bola vyliata hojná milosť Svätého Ducha a celý zemekruh pretvorila na nebo, nemeniac prirodzenosť, ale meniac vôľu.
Našla totiž mýtnika a urobila z neho evanjelistu. Našla prenasledovateľa, a navrátila ho ako apoštola. Našla lotra a voviedla ho do raja. Našla hriešnicu, a urobila ju rovnou z pannou. Našla mágov, a prejavila v nich evanjelistov. Odohnala zlobu a priviedla milotu. Vykorenila otroctvo a priniesla slobodu. Oslobodila od dlhu a priniesla Božiu milosť. Teda zem sa stala nebom, a ako to často hovorím, predsa tak hovoriť neprestanem.
A náhle sa z neba ozval zvuk akoby nadchádzajúceho víchru a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. A ukázali sa im rozdelené jazyky, akoby ohňa: nie ohňa, ale akoby ohňa. „Ak ohňa, akože nehoreli?“ pýta sa žid. Ja mu odpovedám: Ak to bol oheň, akože nespálil krík, krehké drevo? Čo je od ohňa silnejšie? Čo od kríka krehkejšie? A ani drevo nezhorelo, ani oheň nevyhasol.
A ako to, že nespálil telá troch mládencov, ale obrátil pec na rosu a uhlíky vyzerali akoby ruže? Bojovalo telo s ohňom a telo dosiahlo víťazstvo: a čo bolo jemnejšie ako vosk, stalo sa pevnejšie ako oceľ. Vysvetľujem tu staré veci, ktoré sa udiali preto, aby ste mohli uveriť pravde. Pretože Duch Svätý sa zjavil v ohni, aby ho myseľ mohla rýchlo prijať. Nielen preto, ale aj kvôli tomu, že ako oheň stravuje tŕnie, tak aj Duch rozrušuje hriechy.

— sv. Ján Zlatoústy, Reč I na Turíce (výňatok)

Božia bázeň

Otcovia rozprávali, že človek nadobúda Božiu bázeň najprv prostredníctvom pamätania na smrť a trest, potom prostredníctvom večerného zisťovania, ako strávil deň, a opäť ráno, ako noc; po tretie prostredníctvom odmietnutia bezohľadnosti a nakoniec prostredníctvom zväzku s človekom, ktorý sa bojí Boha. Bolo nám totiž povedané, že istý brat sa opýtal starca: „Otče, čo mám robiť, aby som sa naučil Božej bázni?” A starec odpovedal: „Choď, pridaj sa k človeku, ktorý sa bojí Boha a on svojím príkladom naučí aj teba.“
A Božiu bázeň strácame skrze opačné konanie: prostredníctvom zabúdania na smrť a trest, prostredníctvom chýbajúceho bdenia nad sebou a zamyslenia sa nad životom, keď žijeme nedbalo a prebývame s ktovie kým; nakoniec prostredníctvom bezočivosti, a to je najhoršie, to je už úplné zničenie. Čo totiž viac pozbavuje dušu bázni Božej, než bezočivosť? Preto otec Agaton, keď sa ho opýtali na bezočivosť, odpovedal, že ona je ako silný uragán, ktorý keď sa strhne, všetci sa pred ním kryjú a ono privádza ovocie stromov navnivoč. Vidíš, môj pane, moc zla? Vidíš jeho zlobu? A keď sa ho znova opýtali: „Je bezočivosť skutočne až taká hrozná?“ Odpovedal: „Niet hroznejšej vady ako bezočivosť, lebo ona je zdrojom všetkých vád, pretože vytrháva z duše Božiu bázeň. Keďže teda Božia bázeň odvádza od zlého, tak je samozrejmé, že tam kde niet Božej bázne sú všetky vady a vášne. Nechže Boh uchráni naše duše od zhubnej vady bezočivosti!“

— Rôzne ponaučenia nášho otca svätého Doroteja, 52

Spiritus Sanctus advenit…

Prvé responzórium Nočných vigílií Turíčnej nedele, Mníšsky antifonár (ok. 990-1000)

St. Gallen, Stiftsbibliothek, Cod. Sang. 391, p. 75 – Antiphonarium officii (http://www.e-codices.unifr.ch/en/list/one/csg/0391)

I.

Keď sa naplnil deň Turíc, boli všetci na tom istom mieste, aleluja: a náhle sa ozval zvuk z neba, aleluja, * Akoby mocného víchru, a naplnil celý dom, aleluja, aleluja.
V. Keď teda boli učeníci vedno zhromaždení kvôli strachu zo židov, prišiel na nich náhly zvuk z neba. Akoby.

II.

Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť, podľa toho, čo im Duch dal povedať. * A zišlo sa množstvo hovoriacich, aleluja.
V. Apoštoli rozprávali rôznymi jazykmi o veľkých Božích dielach. A zišlo sa.

III.

Už vás nenazývam otrokmi, ale mojimi priateľmi; lebo ste spoznali všetko, čo som medzi vami urobil, aleluja. * Prijmite Ducha Svätého Tešiteľa; to je ten, ktorého vám posiela Otec, aleluja.
V. Ste mojimi priateľmi, ak robíte, čo vám prikazujem. Prijmite.

IV.

Duch Svätý, vychádzajúci od trónu, prenikol hruď apoštolov novým znakom posvätenia, * aby sa v ich ústach zrodili všetky druhy jazykov, aleluja.
V. Prišiel božský oheň, nespaľujúci, ale osvecujúci, a udelil im dary chariziem. Aby sa v nich.

V.

Apoštolom sa zjavili rozdelené jazyky, akoby ohňa, aleluja. * Na každého jedného zostúpil Duch Svätý, aleluja, aleluja.
V. A začali hovoriť rôznymi jazykmi, podľa toho čo im Duch Svätý dal povedať. Na každého.

VI.

Apoštoli rozprávali rôznymi jazykmi o veľkých Božích dielach, * podľa toho, čo im Duch Svätý dal povedať, aleluja.
V. Všetci boli naplnení Duchom Svätým, a začali hovoriť. Podľa toho.

VII.

Pán ich naučil vedomosti a múdrosti, aleluja; upevnil v nich milosť svojho Ducha, * A naplnil poznaním ich srdcia, aleluja.
V. Prišiel totiž na nich s nečakaným zvukom Duch Svätý. A naplnil.

VIII.

Choďte do celého sveta, a hlásajte Evanjelium, aleluja: * Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, aleluja, aleluja, aleluja.
V. V mojom mene budú vyháňať démonov, hovoriť novými jazykmi, brať hady. Kto uverí.

IX.

Prišiel božský oheň, nespaľujúci, ale osvecujúci, nestravujúci, ale svietiaci: a našiel srdcia učeníkov ako čisté schránky: * a udelil im dary chariziem, aleluja, aleluja.
V. Našiel ich vo svornej láske a osvietil ich vyliatím milosti Božstva. A udelil.

X.

Duch Svätý naplnil celý dom, kde boli apoštoli: a zjavili sa im rozdelené jazyky, akoby ohňa, a zostúpili na každého jedného. * A boli naplnení Duchom Svätým a začali hovoriť rôznymi jazykmi, podľa toho, čo im Duch Svätý dal povedať, aleluja, aleluja, aleluja.
V. Keď teda boli učeníci vedno zhromaždení kvôli strachu zo židov, prišiel na nich náhly zvuk z neba. A boli.

XI.

Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, a ustanovil som vás, * aby ste išli, a prinášali ovocie, a aby vaše ovocie zostalo, aleluja, aleluja.
V. Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. Aby ste.

XII.

Duch Pánov naplnil okruh zeme: * a ten, kto udržuje všetko, má hlas poznania, aleluja, aleluja.
V. Je totiž tvorcom všetkého, má všetku moc, všetku prozreteľnosť. A ten.

— Breviarium monasticum (Mníšsky breviár), Responzóriá Nočných vigílií Turíčnej nedele

Výročná slávnosť

V dnešný deň sme ďakovali Bohu za dar, ktorým je pre naše spoločenstvo i pre všetkých veriacich Boží dom v Sampore — chrám Premenenia Pána. Na slávnosť výročia posvätenia chrámu pricestovalo do Sampora asi 200 veriacich, ktorí sa zúčastnili na spoločnej Eucharistii i poobedňajšom pohostení. Slávnostným kazateľom a celebrantom slávnostnej svätej omše bol vdp. Ján Hudec, farár v Žiline-Solinkách. Znakom nášho liturgického spoločenstva s nebeskou Cirkvou boli aj relikvie svätých, vystavené pri svätej omši. Atmosféru slávnostného dňa ilustruje aj krátke video.

Výročie posvätenia chrámu

Terribilis est locus iste: hic domus Dei est et porta cœli: et vocabitur aula Dei. Alleluia, alleluia.

V. Quam dilecta tabernacula tua, Domine virtutum! concupiscit, et deficit anima mea in atria Domini.

Akú hrôzu vzbudzuje toto miesto: toto je dom Boží a brána nebies: a bude sa nazývať sieňou Boha. Aleluja, aleluja.

V. Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov; túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových.

— Úvodný spev (introitus) omše posvätenia chrámu

Spolu s Ním

A ak On vystúpil do neba (Lk 24, 51), vystúp s ním. Buď jedným z anjelov, ktorí ho sprevádzajú, alebo jedným z tých, ktorí ho prijímajú. Otvor brány, alebo ich vyzdvihni, aby mohol vstúpiť ten, kto bol povýšený po umučení. Odpovedz tým, ktorí pochybujú a pýtajú sa: „Kto je ten Kráľ slávy?“, pretože nesie zo sebou svoje telo a znaky svojho umučenia, ktoré nemal, keď zostupoval; povedz im, že on je Pán silný a mocný, vo všetkých veciach, ktoré urobil a robí, vo svojom boji a triumfe pre ľudstvo.
(…)
Boli sme stvorení, aby sme boli šťastní. Boli sme šťastní, keď sme boli stvorení. Bol nám zverený Raj, aby sme mohli užívať život. Dostali sme Prikázanie, aby sme získali česť, keď ho budeme dodržiavať; nie žeby Boh nevedel čo sa stane, ale pretože ustanovil zákon slobodnej vôle. Boli sme podvedení, pretože sme podľahli závisti. Boli sme vykázaní, pretože sme sa dopustili priestupku. Postili sme sa, pretože sme sa nechceli postiť, premožení Stromom poznania. Pretože Prikázanie bolo starobylé, zároveň s nami, a bolo akoby vychovávateľom našich duší a uzdou prepychu, ktorej sme boli rozumne podriadení, aby sme jeho dodržiavaním znovu získali to, čo sme stratili, keď sme ho nedodržali. Potrebovali sme vteleného Boha, Boha, ktorého zabili, aby sme mohli žiť. Zabili nás spolu s ním, aby sme mohli byť očistení; vstali sme opäť spolu s ním, pretože nás zabili spolu s ním; boli sme oslávení s ním, pretože sme s ním znovu vstali.

— sv. Gregor Nazianský, Oratio 45, 25. 28 (Druhá reč o Pasche)

Modlitba srdca, časť 4.

Otázka: Prečo nemôže mních dosiahnuť dokonalosť prostredníctvom prvej a druhej formy?
Odpoveď: Pretože nepostupuje v správnom poriadku. Svätý Ján Klimak prirovnáva tieto metódy k rebríku, hovoriac: „Niektorí krotia vášne; iní praktizujú spev žalmov, tráviac väčšinu času v tomto; iní sa venujú modlitbe; a iní obracajú svoj zrak k hĺbkam kontemplácie. Keď skúmame túto otázku, použime analógiu rebríka.“ Tí, ktorí chcú vystúpiť po rebríku, nezačínajú zhora a nezostupujú, ale začínajú zdola a vystupujú. Vystúpia na prvý stupeň, potom na druhý a potom na ostatné. Takto môžeme vystúpiť zo zeme do neba. Ak teda chceme dosiahnuť dokonalý vzrast Kristovej plnosti, ako deti, ktoré rastú, musíme začať vystupovať na rebrík pred nami, pokiaľ krok po kroku nedosiahneme úroveň dospelého muža a potom starca.
Prvým stupňom mníšskeho stavu je skrotenie vášní. Toto je stav začiatočníkov.
Druhou priečkou, alebo stupňom, ktorým človek duchovne rastie z detstva do mladosti, je vytrvalé praktizovanie spevu žalmov. Pretože po skrotení vášní a ich upokojení, prináša psalmódia potešenie jazyku a je Bohom vítaná, keďže nemožno spievať Pánovi v cudzej krajine (porov. Ž 137, 4), to znamená, z rozvášneného srdca. Toto je znakom tých, ktorí robia pokroky.
Treťou priečkou, alebo stupňom v živote, označujúcim duchovný prechod z mladosti do dospelosti, je vytrvalosť v modlitbe. Toto je stupeň tých, ktorí už značne pokročili. Modlitba sa líši od psalmódie, ako sa dospelý muž líši od mládenca a dieťaťa, podľa schémy, ktorú sledujeme.
Okrem toho existuje štvrtá priečka, alebo stupeň v duchovnom živote, ktorá prináleží mužovi so šedivými vlasmi. Táto označuje neochvejné pohltenie v kontemplácii a je stavom dokonalých. Takto sa cesta končí a dosahuje sa vrch rebríka.
Keďže sa jedná o cestu, v ktorej bolo všetko ustanovené a usporiadané Duchom, nie je možné, aby sa dieťa stalo dospelým a starcom, len ak najprv vystúpi na prvú priečku rebríka a tak ďalej postupuje k dokonalosti.
(…)
Boh od nás žiada len jedno: aby sme bdelosťou očistili naše srdcia. Ako hovorí sv. Pavol, ak je koreň svätý, budú aj konáre a ovocie sväté (porov. Rim 11, 16). Ale ak bez nasledovania postupnosti, o ktorej sme hovorili, pozdvihneš oči a intelekt k nebesiam, v nádeji, že uvidíš intelektuálnu skutočnosť (čiže duchovnú, ktorá sa nedá vidieť telesne — pozn. prekl.), uvidíš fantázie namiesto pravdy. Pretože naše srdce nie je očistené, ako sme mnohokrát povedali, prvá a druhá metóda pozornosti nás nemôžu priviesť k pokroku.

— Svätý Simeon Nový Teológ, Tri metódy modlitby (výťah)

Modlitba srdca, časť 3.

Naši svätí otcovia počúvali Pánove slová: „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, smilstvá, nečistota, krádeže, krivé svedectvá, rúhania; toto sú veci, ktoré znečisťujú človeka“ (Mt 15, 19-20); a tiež ho počúvali, keď nás vyzýva vyčistiť vnútro čaše, aby aj vonkajšok mohol byť čistý (porov. Mt 23, 26). Preto opustili všetky ostatné formy duchovnej práce a sústredili sa úplne na tejto jednej úlohe stráženia srdca, v presvedčení, že prostredníctvom tejto praxe získajú tiež všetky ostatné čnosti, kdežto bez nej by nebolo možné upevniť žiadnu. Niektorí z otcov nazývali túto prax spočinutím srdca [v orig. ἡσυχία], iní pozornosťou, iní strážením srdca, iní bdelosťou a odmietnutím, a znova iní skúmaním myšlienok a strážením mysle. Ale všetci z nich rovnako obrábali pôdu svojho vlastného srdca, a takto boli živení božskou mannou (porov. Ex 16, 15). Kazateľ hovorí o tomto, keď vraví: „Raduj sa, mládenec, vo svojej mladosti; a kráčaj cestami svojho srdca“ (Kaz 11, 9), v nevinnosti, vyháňajúc zlosť zo svojho srdca; a „ak proti tebe povstane duch vládcu, neopúšťaj svoje miesto“ (Kaz 10, 4), mysliac „miestom“ srdce. Podobne náš Pán tiež hovorí: „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky,“ (Mt 15, 19) a: „Nebuďte ustarostení.“ (Lk 12, 29) A opäť: „Tesná je brána a úzka cesta, ktorá vedie do života.“ (Mt 7, 14) Inde tiež hovorí: „Blažení chudobní v duchu“ (Mt 5, 3); to znamená, že blažení sú tí, ktorí sú slobodní od každej svetskej myšlienky. Svätý Peter hovorí podobne: „Buďte pozorní, bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral“ (1 Pt 5, 8) A svätý Pavol hovorí veľmi prosto Efezanom o strážení srdca: „Nezápasíme proti telu a krvi“ (Ef 6, 12), atď. A naši svätí otcovia tiež hovorili vo svojich spisoch o strážení srdca, ako tí, ktorí si to želajú, môžu sami prečítať zo sv. Marka Askétu, sv. Jána Klimaka, sv. Hesychia Kňaza, sv. Filotea zo Sinaja, sv. Izaiáša Pustovníka a sv. Barsanufia a z celej knihy Raj otcov.
(pokračovanie nabudúce…)

Nanebovstúpenie

Ascendit Deus in iubilatione, Dominus in voce tubæ, alleluia.

Vystúpil Boh za jasotu, Pán za zvuku trúby, aleluja.

— Spev na obetovanie, Slávnosť Nanebovstúpenia Pána

Jar v hospodárstve

V jarných mesiacoch je na našom hospodárstve živo. Postupne pribúdajú nové prírastky na našej „živočíšnej farme“, čo vyžaduje aj osobitnú dávku starostlivosti. Zároveň sme sa pustili do stavby nového ovčína, ktorého konštrukciu nám pomohli premiestniť naši ochotní priatelia.

Modlitba srdca, časť 2.

Ak túžiš podujať sa na túto svetlú a radostnú úlohu, začni ako ti hovorím. Najprv musíš praktizovať presnú poslušnosť, ako som opísal vyššie, a tak konať vždy s čistým svedomím; lebo bez poslušnosti je nemožné mať čisté svedomie. A musíš udržať svoje svedomie čisté v troch vzťahoch: najprv vo vzťahu k Bohu; potom vo vzťahu k tvojmu duchovnému otcovi; a nakoniec vo vzťahu k iným ľuďom a materiálnym veciam. Vo vzťahu k Bohu musíš udržať svoje svedomie čisté tak, že sa zdržíš všetkého, čo by sa protivilo službe, ktorá mu patrí. Vo vzťahu k duchovnému otcovi rob všetko, čo ti povie, ani viac, ani menej, a nechaj sa viesť jeho zámerom a vôľou. Vo vzťahu k iným ľuďom, musíš udržať čisté svedomie tak, že im nebudeš robiť nič, čo sám nenávidíš a nechceš aby robili tebe. Vo vzťahu k materiálnym veciam sa musíš snažiť ich nezneužívať, či už jedlo, nápoj, alebo oblečenie. V krátkosti: rob všetko, akoby si bol v Božej prítomnosti, takže ťa svedomie nebude nijako obviňovať.
Keď sme už vytvorili priestor a predbežne naznačili pravú povahu pozornosti, hovorme teraz jasne a stručne o jej vlastnostiach. Pravá a neomylná pozornosť a modlitba znamenajú, že intelekt stráži srdce, pokiaľ sa srdce modlí; vždy by mal byť na stráži vo vnútri srdca, a odtiaľ – z hlbín srdca – by mal prinášať Bohu svoje modlitby. Keď raz v srdci zakúsi, že Pán je štedrý (porov. Ž 34, 8 [LXX]), tak nebude vôbec túžiť opustiť srdce a bude opakovať slová apoštola Petra: „Dobre je nám tu“ (Mt 17, 4). Stále bude na stráži vo svojom srdci, odbíjajúc a vyháňajúc všetky myšlienky zasiate nepriateľom. Tým, ktorý nemajú žiadne poznanie tejto praxe, to môže vyzerať nesmierne prísne a náročné; a skutočne, je to ťažké a pracné, nielen pre nezasvätených, ale aj pre tých, ktorí napriek opravdivej skúsenosti ešte nepocítili pôžitok, ktorý sa dá nájsť v hĺbkach srdca. Ale tí, ktorí zakúsili tento pôžitok zvolajú so svätým Pavlom: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ (Rim 8, 35)
(pokračovanie nabudúce…)

Šiesta Veľkonočná nedeľa

Vocem iucunditatis annuntiate, et audiatur, alleluia: nuntiate usque ad extremum terræ: liberavit Dominus populum suum, alleluia, alleluia.

Ohlasujte jasavým hlasom, a nech je to počuť, aleluja: zvestujte až do končín zeme: Pán oslobodil svoj ľud, aleluja, aleluja.

— Introitus 6. Veľkonočnej nedele 

Modlitba srdca, časť 1.

Začnime teraz hovoriť o tretej metóde modlitby, ktorá je skutočne prekvapujúca a ťažko vysvetliteľná. Pre tých, ktorí o nej nevedia, je nielen ťažká na pochopenie, ale takmer neuveriteľná, a je veľmi málo tých, ktorí ju praktizujú. Zdá sa mi, že nás opustila zároveň s čnosťou poslušnosti. Pretože práve láska k poslušnosti nás uvoľňuje od väzby s týmto zlým svetom, oslobodzuje nás od úzkosti a vášnivých túžob. Robí nás veľkodušnými a neúnavnými v nasledovaní nášho cieľa – samozrejme za podmienky, že nájdeme nechybujúceho vodcu. Lebo ak nás poslušnosť usmrcuje vo vzťahu ku každému svetskému a telesnému putu, ako môže čokoľvek pomíjajúce zotročiť tvoj intelekt? Ak zveríš všetku starostlivosť o tvoju dušu a telo Bohu a tvojmu duchovnému otcovi, nežijúc viac pre seba, alebo netúžiac viac po dobrom názore druhých, aká úzkosť ťa môže rozptýliť?
Táto tretia metóda teda ničí neviditeľné pasce démonov, ktorými chcú akoby povrazmi stiahnuť intelekt do všetkých možných zvrátených myšlienok. Keď sa intelekt oslobodí, vedie vojnu celou svojou silou, skúmajúc myšlienky podvrhnuté nepriateľom a s majstrovskou zručnosťou ich vyháňa, zatiaľ čo srdce prináša Bohu modlitby v čistote. Toto je počiatok života v pravej samote, a tí ktorí zlyhajú v takomto počiatku sa márne vyčerpávajú. [Keď autor píše o samote, má na mysli samotu mníšskej cely. — pozn. prekl.]
Počiatkom tejto modlitby nie je hľadenie do neba, pozdvihnutie rúk, sústredenie myšlienok a volanie o pomoc z neba. Toto sú, ako sme hovorili, znaky prvej formy sebaklamu. Ani nezačína, ako druhá metóda, strážením zmyslov pomocou intelektu, zatiaľ čo si nevšíma nepriateľov útočiacich zvnútra. V takomto prípade je osoba napádaná démonmi, namiesto toho, aby napádala ona ich; keď je zranená, nevie o tom; keď padne do zajatia, nedokáže sa brániť pred únoscami. Jej nepriatelia ju ustavične napádajú, zozadu i tvárou v tvár, a napĺňajú ju samoľúbosťou a nadutosťou.
(pokračovanie nabudúce…)

Poslušnosť — iná cesta do vlasti

Obsculta, o fili, præcepta magistri, et inclina aurem cordis tui, et admonitionem pii patris libenter excipe et efficaciter conple, ut ad eum per obœdientiæ laborem redeas, a quo per inobœdientiæ desidiam recesseras.

Počúvaj, synu, prikázania majstra, nakloň ucho svojho srdca, ochotne prijmi napomenutia láskavého otca a uvádzaj ich odhodlane do života, aby si sa námahou poslušnosti vrátil k tomu, od ktorého si sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzdialil.

—Regula sv. Benedikta, Prológ, 1-2.

O poslušných a neposlušných je napísané: „Myseľ spravodlivého rozjíma o poslušnosti, ústa bezbožných sú zvrátené.“ [Prís 15, 28 (Vg.)] Pokorný mních totiž, keď sa snaží preukázať poslušnosť príkazom svojich starších kvôli láske k večnému životu, najprv v mysli rozjíma o poslušnosti. Avšak neposlušný, keď pohŕda vyplnením príkazov nadriadených, protirečí drzými slovami. Takto sa napodobňujúc neposlušnosť Adama vzďaľuje od Boha. Avšak pokorný mních sa napodobňujúc poslušnosť Krista vracia k Bohu. Adam totiž zhrešil, a ani nespoznal svoj hriech, ani sa z neho nesnažil kajať. Kristus však, ktorý „sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach“, ale aby nás vykúpil z hriechu, stal sa poslušným otcovi až na smrť a v nevinnosti zniesol za nás utrpenie a smrť, zanechal nám príklad, aby sme napodobňovaním nasledovali jeho stopy. V padnutom Adamovi sme padli všetci a stratili sme všetky dobrá. V Kristovi však znovu vstávame a dostávame väčšie (veci) a bez miery, teda ak sa vytrvalo držíme jeho stôp. Adam nás zaťažil všetkými zlami skrze vlastnú vinu, ale príchod Krista nás oslobodil skrze milosť; a aby som to povedal úplne: Neposlušnosť Adama nám odňala raj, poslušnosť Krista nám darovala aj kráľovstvo. Teda ako sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzďaľujeme od Boha, námahou poslušnosti sa k Bohu vraciame, aby sa v nás vyplnilo (slovo Písma): „Inou cestou sa vrátili do svojej vlasti.“

—  Opát Smaragdus (9. stor.), Výklad Reguly sv. Benedikta,  CCM 8, 11, 7-27.

Komunitný výlet

V stredu 11. apríla sa naše spoločenstvo vybralo na celodenný výlet. Takéto „komunitné dni“ slúžia nielen oddychu, ale aj upevneniu bratských vzťahov. Počas dňa sme navštívili miesta dvoch starobylých benediktínskych opátstiev: Opátstva Panny Márie v Klíži a Opátstva sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku. Zvláštna vďaka patrí našim sprievodcom po týchto miestach: p. Deviatkovi z Klížskeho Hradišťa a vdp. Jozefovi Gajdošovi z Hronského Beňadika.

Pokora a bratstvo

Boli dvaja bratia súrodenci, ktorí žili duchovným životom ako mnísi, ale boli pokúšaní zlostným satanom, ktorý ich chcel všemožne rozdeliť. Istého dňa podvečer, podľa zvyku, mladší brat vzal sviecu a postavil ju na svietnik. Ale zlo konajúci satan ju zhodil a svieca zhasla. Využijúc túto situáciu, pripravil diabol pascu, aby medzi nimi vznikol spor. Starší brat povstal a zo zúrivosťou začal biť svojho brata. Ten padol na zem a začal prosiť svojho brata hovoriac: „Buď veľkodušný, pane, a ja znovu tú sviecu zapálim!“ Pretože mu však hnevlivo neodpovedal, ihneď od nich zlostný satan s hanbou odstúpil a tej noci prišiel ku kniežaťu satanov a oznámil mu, hovriac: „Kvôli pokore toho mnícha, ktorý padol na zem a ospravedlňoval sa svojmu bratovi, som ich nepremohol a Boh, vidiac jeho pokoru, vylial na neho svoju milosť. Ja som však na sebe pocítil utrpenie a muky, lebo som ich nedokázal rozdeliť.“.
Keď tie slová počul pohanský kňaz, ktorý tam býval, skrúšilo sa jeho srdce v bázni a láske k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Pochopil vtedy, že úcta vzdávaná modlám je zvádzaním a skazou duší. Všetko preto zanechal a rýchlo prišiel do kláštora svätých otcov a rozpovedal im všetko, čo v zlosti hovorili medzi sebou satani. A keď ho svätí otcovia poučili spasiteľnými napomenutiami, bol pokrstený a započal svätý život mníchov. A s pomocou a spoluprácou Božej milosti sa stal najváženejším mníchom a dosiahol takú veľkú čnosť pokory, že všetci sa jeho pokore divili.
On tiež rozprával ako celú moc našich protivníkov diablov ničí túžba po pravdivej pokore. Náš Pán Ježiš Kristus pokorou triumfoval nad diablom a porazil celú jeho moc. Tiež dodával, že často počul, ako sa diabli rozprávali medzi sebou: „Skutočne, keď povzbudzujeme ľudské srdcia ku hnevu, tak ak niekto trpezlivo pretrpí urážky a zneváženia, a obrátiac sa, začne sa ešte viac modliť o pokoj, hovoriac: ‚Naozaj, ja som zhrešil‘, ihneď cítime, že vädne celá naša sila, keď sa priblíži k tým, čo majú mocou Božej milosti čnosť pokory.“

— Commonitiones Sanctorum Patrum (5.-6. stor.), IV., 2 (1077)