O získaní Ducha Svätého (2. časť)

„Akékoľvek už sú modlitby, pôsty, bdenia a všetky ostatné kresťanské praktiky, predsa nepredstavujú cieľ nášho kresťanského života. Hoci je pravda, že slúžia ako nenahraditeľné prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa, ten pravý cieľ nášho kresťanského života spočíva v získaní Svätého Božieho Ducha. Čo sa týka pôstov, bdení a modlitby a almužny a akéhokoľvek dobrého skutku učineného pre Krista, sú to len prostriedky na získanie Svätého Božieho Ducha. Všimnite si moje slová, báťuška: len tie dobré skutky, ktoré robíme pre Krista, nám prinášajú ovocie Svätého Ducha. Všetko čo sa nerobí pre Krista, aj keď je to dobré, neprináša ani odmenu v budúcom živote, ani Božiu milosť v tomto. Preto náš Pán Ježiš Kristus povedal: Ten, kto nezbiera so mnou, rozhadzuje (Lk 11, 23). Nie žeby dobrý skutok mohol byť nazývaný ináč ako zbieraním, aj keď sa nekoná pre Krista, stále sa považuje za dobrý. Písmo hovorí: V každom národe je mu milý ten, kto sa bojí Boha a robí, čo je správne (Sk 10, 35).

Ako vidíme z iného posvätného rozprávania, muž, ktorý robí to, čo je správne, sa páči Bohu. Vidíme ako sa Pánov anjel v čase modlitby zjavil Kornéliovi, bohabojnému a spravodlivému stotníkovi, a povedal: ‚Pošli do Joppy k Šimonovi Garbiarovi; tam nájdeš Petra a on ti povie slová večného života, ktorými budeš spasený ty i tvoj dom.‘ Tak Pán používa všetky svoje božské prostriedky, aby dal takému mužovi, za jeho dobré skutky, príležitosť nestratiť odmenu v budúcom živote. Ale na to musíme začať s pravou vierou v nášho Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý prišiel na svet spasiť hriešnikov a ktorý, skrze naše získanie milosti Svätého Ducha pre nás, privádza Božie kráľovstvo do našich sŕdc a otvára pre nás cestu na získanie požehnaní budúceho života. Ale Božie prijatie dobrých skutkov, ktoré nie sú učinené pre Krista, sa obmedzuje na toto: Stvoriteľ nám dáva prostriedky, aby sme ich uskutočnili (porov. Hebr 6, 1). Záleží na človeku, či ich uskutoční, či nie. Preto Pán povedal židom: Ak by ste boli slepí, nemali by ste hriech. Ale teraz hovoríte ‚Vidíme,‘ a tak váš hriech ostáva (Jn 9, 41). Ak sa taký muž ako Kornélius teší z Božej priazne za svoje skutky, hoci ich nerobí pre Krista, a potom uverí v jeho Syna, také skutky sa mu pripočítajú, ako by ich robil pre Krista, a to len vďaka jeho viere. Avšak v opačnom prípade nemá človek právo na sťažnosti, keď sa dobro, ktoré urobil, stane neužitočným. Nikdy takým nie je, ak sa robí pre Krista, lebo dobro učinené pre neho nielen získava korunu spravodlivosti na budúcom svete, ale už v tomto živote nás napĺňa milosťou Svätého Ducha. Navyše je napísané: Boh nedáva Ducha podľa miery, lebo Otec miluje Syna a všetko mu dal do jeho rúk (Jn 3, 34-35).

Tak to je, vaše Bogoľubie! Získanie Božieho Ducha, to je pravý cieľ kresťanského života a modlitba, pôst, almužna a všetky ostatné dobré skutky učinené pre Krista sú len prostriedkami na získanie Božieho Ducha.“

„Čo myslíte tým ‚získať‘?“ spýtal som sa sv. Serafima. „Nie celkom tomu rozumiem.“

(pokračovanie nabudúce…)

O získaní Ducha Svätého (1. časť)

Nasledujúci preklad opisuje stretnutie Nikolaja Motovila so sv. Serafimom zo Sarova, v novembri 1831. Svätý Serafim (Серафим Саровский, 1754-1833) je jedným z najznámejších svätcov Ruskej pravoslávnej cirkvi. Blahoslavený Ján Pavol II. ho spomína vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje.

Bol štvrtok, ponurý deň. Zem bola pokrytá 20 centimetrami snehu a snehové vločky husto padali z neba, keď sv. Serafim, začal svoj rozhovor so mnou na poli pri jeho pustovni, oproti rieke Sarovke, na úpätí vrchu nad riekou. Usadil ma na peň stromu, ktorý práve spílil a čupol si oproti mne.

„Pán mi zjavil,“ povedal veľký starec, „že vo vašom detstve ste veľmi túžili spoznať cieľ kresťanského života a že ste sa naň neustále pýtali mnohých duchovných.“

Musím sa priznať, že od mojich dvanástich rokov ma táto myšlienka neustále trápila. Stretol som sa s mnohými klerikmi, avšak ich odpovede ma neuspokojovali. Starec to nemal ako vedieť.

„Ale nik,“ pokračoval sv. Serafim, „vám nedal presnú odpoveď. Povedali vám: ‚Choďte do chrámu, modlite sa k Bohu, plňte Božie prikázania, robte dobré skutky — to je cieľ kresťanského života.‘ Niektorí sa dokonca nad vami pohoršovali, že sa venujete takej zvedavosti a hovorili vám: ‚Nestarajte sa o veci, ktoré sú nad vami.‘ Ale nerozprávali správne. Teraz vám pokorný Serafim povie, v čom spočíva tento cieľ.“

(pokračovanie nabudúce…)

Pravá filozofia (2. časť)

Na druhej strane, tí židia, ktorí si ctia filozofiu — Rechabiti, potomci Jonadaba (por. Jer 35, 6) — skutočne nabádajú svojich učeníkov, aby viedli slušný spôsob života. Žijú len v stanoch, zdržiavajú sa vína a každého prepychu. Ich strava je skromná a starostlivosť o telesné potreby umiernená. Nielenže venujú plnú pozornosť praktizovaniu čností, ale tiež prikladajú veľký význam kontemplácii, ako naznačuje ich meno: ‚Eséni‘. V krátkosti: snažia sa dosiahnuť cieľ filozofie a vyhnúť sa veciam, ktoré sú v protiklade s ich povolaním. Ale čo získajú za ich asketické námahy, keď popierajú Krista, ktorý je sudcom a rozdeľuje odmeny? A tak ani oni nezískajú odplatu za ich námahy a nedosiahnu cieľ filozofie.
Filozofia je stavom morálnej integrity, spojenej s náukou pravého poznania ohľadom skutočnosti. Toto nedosiahli ani židia, ani gréci, lebo odmietli Múdrosť, ktorá je z neba a snažili sa filozofovať bez Krista, ktorý sám zjavil pravú filozofiu vo svojom živote a učení. Lebo on čistotou svojho života ako prvý ustanovil spôsob pravej filozofie. On vždy držal svoju dušu nad telesnými vášňami a keď nakoniec jeho zámer spásy človeka požadoval jeho smrť, položil dokonca aj svoj život. Takto nás poučil, že pravý filozof sa musí vzdať všetkých príjemností tela, nesmie preceňovať ani svoj život, ale musí byť pripravený položiť aj ten, keď to svätosť požaduje.
Apoštoli prijali tento spôsob života od Krista, vzdali sa sveta odpovedajúc na jeho povolanie a neberúc ohľad na vlasť, príbuzných a majetok. Ihneď prijali drsný a namáhavý spôsob života, čeliac každému druhu protivenstiev: súženiam, mučeniam, vyhrážaniu, nahote, strádaniam a nakoniec odvážne čelili smrti, verne napodobňujúc svojho Učiteľa vo všetkom. Takto nám svojím konaním zanechali pravý obraz najvyššieho spôsobu života.

— sv. Níl, askéta († ok. 430): Asketické pojednanie (úvod)

Pravá filozofia (1. časť)

Mnoho grékov a nemálo židov sa pokúšalo filozofovať (doslova milovať múdrosť — pozn. prekl.). Avšak len učeníci Krista nasledovali pravú múdrosť, pretože len oni sami majú Múdrosť za učiteľa — Múdrosť, ktorá im vlastným príkladom ukazuje cestu života, ktorú majú nasledovať. Pretože gréci si, ako herci na javisku, dávali falošné masky — boli filozofmi len podľa mena, ale chýbala im pravá filozofia. Ukazovali svoje povolanie filozofa plášťom, bradou a palicou, ale žili pre telo a ich učiteľmi boli ich túžby. Stali sa otrokmi obžerstva a žiadostivosti, akoby to boli prirodzené veci. Podliehali hnevu, nafúkavali sa slávou a žrali vyberanú stravu ako psi. Neuvedomili si, že filozof musí byť v prvom rade slobodným mužom a nie otrokom vášní a peňazí. Muž bezúhonného života môže žiť v otroctve a predsa netrpieť škodu, ale byť zotročený vášňami a príjemnosťami ponára človeka do zneváženia a veľkého zosmiešnenia.
Niektorí gréci si mysleli, že sa venujú metafyzike, ale úplne zanedbali konanie čností. Niektorí boli hvezdármi, znalcami nevysvetliteľných vecí a tvrdili, že poznajú nebesia, rozmery slnka a pohyby hviezd. Niekedy sa dokonca pokúšali hovoriť o Bohu (doslova teologizovať — pozn. prekl.), hoci v tomto leží pravda mimo dosahu človeka bez pomoci a špekulácia je nebezpečná. Avšak svojím spôsobom života boli ponížení viac ako svine, váľajúce sa v blate. A keď sa niekto z nich pokúsil použiť ich princípy v praxi, stal sa horším ako tí, čo len teoretizovali, lebo len predali svoje práce za slávu a chválu. Obyčajne sa len snažili ukázať pred druhými a trpeli námahy za zisk lacného potlesku. Veď čo môže byť hlúpejšie ako ustavične mlčať, jesť len zeleninu, prikrývať sa hrubými srstenými látkami a tráviť dni v sude, ak niet očakávania odmeny po smrti? Ak je odplata za čnosť obmedzená len na tento súčasný svet, tak sa človek zúčastňuje pretekov, v ktorých sa neudeľujú ceny, namáhajúc sa celý život za nič, len drinu a pot.

Povýšenie svätého Kríža

Keď perzský kráľ Chosroes okupoval Egypt a Afriku v posledných rokoch vlády cisára Fócia a zaujal Jeruzalem, pozabíjal mnoho tisíc kresťanov a Pánov kríž, ktorý na vrchu Kalvárie postavila Helena, odniesol do Perzie. A tak Heraklius, nástupca Fócia, zasiahnutý útrapami a nešťastiami vojny, žiadal mier. Avšak Fócius, spitý víťazstvami, naň nechcel pristúpiť, ani s nečestnými podmienkami. Preto sa v tejto krajnej situácii obrátil Herkalius na Boha a úprimne žiadal jeho pomoc vo vytrvalých pôstoch a modlitbách. Keď sa potom na jeho pokyn zhromaždilo vojsko a stretlo s nepriateľom, porazil troch Chosroesových vojvodcov s ich vojmi.
Chosroes, zdrvený porážkou, sa dal na útek, pričom počas príprav na prekročenie Tigrisu ustanovil svojho syna Medarsa za spoluvládcu. Lenže Siroes, Chosroesov starší syn, zosnoval v tejto situácii úklady, aby zabil otca i brata. Keď po návrate obidvoch do vlasti vykonal svoj plán, žiadal od Heraklea uznanie svojej vlády, pričom prijal podmienky, medzi ktorými bolo aj navrátenie Pánovho kríža.
Tak sa po štrnástich rokoch, čo bol v perzskej moci, vrátil Kríž naspäť. Keď ho pri návrate do Jeruzalema Heraklius s veľkou pompou niesol na svojich ramenách na ten vrch, kde ho vyniesol Spasiteľ, udial sa slávny zázrak. Heraklius, ozdobený zlatom a drahokamami, sa snažil prejsť cez bránu, ktorá viedla na vrch Kalvárie. No čím viac sa snažil, tým viac mu čosi bránilo.
Heraklius i tí, čo ho sprevádzali, boli vecou nemálo zaskočení a prekvapení. Vtedy prehovoril Zachariáš, Jeruzalemský patriarcha: „Pozri, cisár, či možno v tejto triumfálnej ozdobe napodobniť chudobu a pokoru Ježiša Krista.“ Vtedy Heraklius zložil bohatý odev, sňal si sandále a v prostom odeve poľahky prešiel celú cestu a na Kalvárii postavil Kríž na tom istom mieste, odkiaľ ho vzali peržania. A tak sa sviatok Povýšenia svätého Kríža, ktorý sa v tento deň každoročne slávieval, okrášlil spomienkou na túto udalosť, keď Heraklius uložil Kríž na tom mieste, kde bol kedysi postavený pre Spasiteľa.

— Breviarium monasticum, lekcie V-VIII nočných vigílií sviatku Povýšenia svätého Kríža.

Vlastný úsudok a rada blížneho (3. časť)

A čo keby sa niekto opýtal, čo má robiť človek, ktorý nemá nikoho s kým by sa poradil? Iste, ak niekto z celého srdca túži plniť Božiu vôľu, nikdy ho Boh neopustí, ale vždy ho povedie podľa svojej vôle. Skutočne, ak niekto obráti svoje srdce k Božej vôli, tak Boh dá svetlo hoci aj malému dieťaťu, aby skrze neho dostal spásnu radu. A ak niekto úprimne netúži plniť Božiu vôľu, hoci by šiel aj za prorokom, Boh vloží do srdca proroka odpoveď v zhode so zatvrdnutosťou jeho srdca. Ako hovorí Písmo: A keby sa dal prorok zviesť a hovoril by — to ja, Pán, som zviedol toho proroka. Preto sme povinní byť zo všetkých síl upriamení na plnenie Božej vôle a neveriť vlastnému srdcu. Ale ak je nejaký skutok dobrý a budeme počuť od niektorého svätca, že je dobrý, sme povinní robiť, čo je v našej moci a potom znovu dať správu, ako sme ho vyplnili a dozvedieť sa, či sme ho vyplnili dobre; a aj potom nemáme skladať dôveru v seba, ale očakávať Boží súd. Ako onen svätý otec Agathon, ktorý keď sa spýtali: „A ty sa bojíš, otče?“ povedal: „Konal som aspoň tak, ako som mohol, ale neviem či sa moje skutky páčili Bohu. Lebo iný je Boží súd a iný ľudský.“ Nechže nás Boh chráni od nebezpečenstva zakladania si na sebe a nech nás urobí hodnými kráčať po ceste našich otcov.

— sv. Dorotej z Gazy: Rôzne ponaučenia nášho svätého otca Doroteja, 5

Vlastný úsudok a rada blížneho (2. časť)

Snažte sa aj vy, bratia, pýtať si radu a nezakladať si na sebe. Pozrite aká radosť z toho plynie, aká bezstarostnosť, aký pokoj. Ale pretože som vám povedal, že som nikdy nezakúsil ťažkosti, počúvajte, čo sa mi raz stalo v tejto veci. Keď som bol ešte v kláštore, zasiahol ma raz veľký a neúnosný smútok a bolo mi tak zle a ťažko, akoby som už skrze to mal vypustiť dušu. Ale tento smútok bol diabolskou pascou. Takéto pokušenie pochádza zo závisti diabla a je strašné, ale krátke. Pociťuje sa ťažkosť, temnota, bezútešný smútok, odnikiaľ neprichádza pomoc, ale zo všetkých strán ťažoba a muka. Ale duši rýchlo prichádza Božie zmilovanie, ináč by to nikto nevydržal. Ako som teda vravel, prechádzal som práve obdobie takého pokušenia a takej muky. Istého dňa, keď som znechutený stál na dvore kláštora a prosil som Boha v tejto veci, náhle som pozrel do chrámu a vidím, ako vchádza do oltára niekto v biskupskom odeve. Ja som sa síce nikdy nepribližoval k hosťovi bez potreby, alebo rozkazu, ale vtedy akoby ma čosi potiahlo a vošiel som za ním; a on tam stál istý čas z rukami pozdvihnutými k nebu a ja som stál za ním modliac sa s veľkou bázňou, lebo ma veľmi prestrašil pohľad naň. A keď sa prestal modliť, obrátil sa a prišiel ku mne a keď sa blížil ku mne, cítil som akoby sa smútok a strach vzďaľovali. Keď teda prišiel ku mne, vystrel ruku, dotkol sa mojej hrudi a klopajúc prstom po nej vravel: Dôveroval som Pánovi, dôveroval: sklonil sa ku mne a vypočul môj hlas. Vyslobodil ma z priepasti skazy a z kaluže blata a moje nohy postavil na skale a upevnil moje kroky. A do úst mi vložil nový spev, pieseň nášho Boha. Všetky tie verše opakoval trikrát, stále klopajúc prstom na moju hruď a potom vyšiel z chrámu. A do môjho srdca náhle vniklo svetlo, radosť, potecha, sladkosť — stal som sa iným človekom. Keď som potom vybehol za ním a chcel som ho nájsť, nebolo ho, lebo mi zmizol. Od tej chvíle som vďaka Božiemu milosrdenstvu nezakúsil viac ťažkosti, či smútku, alebo nepokoja, ale až do dnes ma chránil Pán vďaka modlitbám oných svätých starcov.
Toto som vám povedal, bratia, lebo som vám chcel ukázať akým pokojom a bezstarostnosťou a akou zábezpekou sa tešia tí, ktorí si nezakladajú na sebe, ale svoje starosti skladajú na Boha a na tých, ktorí ich môžu v Božom mene viesť. Učte sa teda aj vy, bratia, pýtať si radu; učte sa nezakladať si na sebe. Dobrá je to vec: pokora, pokoj, radosť. Na čo sa naprázdno namáhať? Spása sa nedosiahne ináč než týmto spôsobom.

(pokračovanie nabudúce)

Vlastný úsudok a rada blížneho (1. časť)

Otec Makarios povedal: „Mám takého brata, ktorý keď ma stretne, hneď sa obracia chrbtom.“ Takých diabol miluje, z takých má vždy radosť, čiže z takých, ktorí nemajú vodcu, nie sú podriadení nikomu, kto by im po Bohu mohol pomôcť a podať ruku. Nešiel vari diabol, ktorého starec uvidel ako nesie všetky svoje príchute v džbánkoch, ku všetkým bratom? Neponúkal ich všetkých? Ale každý spozoroval pascu, pribehol, odhalil svoje myšlienky a našiel pomoc v chvíli pokušenia a potom už proti nemu diabol nemal síl. Len jedného chudáka našiel diabol ako si zakladá na sebe a nemá žiadnej pomoci; zabavil sa preto na jeho účet a odišiel, chvastajúc sa ním a preklínajúc ostatných. A keď priznal vec a meno brata svätému Makariovi, svätý pribehol k onomu a zistil, že takáto bola príčina jeho pádu: zistil, že sa nechce priznať, nie je zvyknutý odhaľovať svoje myšlienky. Preto si s ním nepriateľ robil, čo chcel. Keď sa svätý opýtal: „Ako sa máš, brat?“ — on odpovedal: „Vďaka tvojim modlitbám dobre.“ A keď sa ho znova spýtal: „Nepokúša ťa nejaká myšlienka?“ — odvetil: „Nateraz je všetko v poriadku.“ A k ničomu sa nechcel priznať, dokiaľ to z neho starec umne nevydobil, neposilnil ho Božím slovom a vrátil sa k sebe. A nepriateľ prišiel znovu, podľa svojho zvyku, a bol zahanbený, lebo ho našiel posilneného a nemohol sa už z neho vysmievať. Odišiel preto bez skutku, odišiel zahanbený aj oným bratom. Keď sa ho potom svätý spýtal: „Ako sa má ten brat, tvoj priateľ?“ — povedal, že to už nie je jeho priateľ, ale nepriateľ a preklínal ho hovoriac: „Aj on sa obrátil a nechce ma už počúvať, stal sa horším od ostatných.“
Hľa, prečo nepriateľ nenávidí slová výstrahy: lebo vždy túži po našej zhube. Preto má rád tých, ktorí si zakladajú na sebe samých: lebo spolupracujú s diablom, sami proti sebe. Nevidel som, žeby mních niekedy padol z inej príčiny, než z tej, že dôveroval vlastnému srdcu. Niektorí hovoria: skrze to, alebo ono upadá človek… Ale ja, ako som povedal, som nevidel inú príčinu pádu než práve túto. Vidíš, že niekto padá? Vedz, že ten človek dôveroval sebe. Nič horšieho a nič zhubnejšieho, ako sebadôvera.

(pokračovanie nabudúce)

Štyri stĺpy mníšskeho života (3. časť)

Tretím podstatným prvkom mníšskeho života je prijatie evanjeliovej náuky o pravdivom rozvoji človeka. Súčasný človek sa chce rozvíjať — ako sa dnes hovorí — „realizovať sa“. O tom často hovoria mladí rehoľníci, pričom však zabúdajú na Ježišovu náuku v tejto oblasti. Božia náuka o pravdivom duchovnom rozvoji človeka sa nachádza v 12. kapitole Evanjelia podľa sv. Jána, kde Ježiš hovorí: „Amen, amen, hovorím vám: Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život na tomto svete nenávidí, zachová si ho pre večný život.“ (Jn 12, 24-26) V našom srdci je tajomná túžba po tejto smrti. Nezabíjajme v sebe túto vrúcnu túžbu — ona je momentom lásky. Možno ju budeme môcť jedného dňa zrealizovať! Duch Svätý hovorí: „Neboj sa obety svojho života. Neboj sa stratiť svoj život na tomto svete, aby si žil naplno s Bohom; neboj sa obetovať svojim bratom, neboj sa obetovať dobrý pocit zo seba a výhody v prospech pustovníckej rodiny. Neboj sa zrieknutia toho i toho… neboj sa!“ Duch Svätý nám hovorí „neboj sa!“ nie preto, že tvoje túžby nie sú dobré, ale aby si sa nebál a mal si odvahu prijať silné, hrdinské rozhodnutia, ku ktorým si povolaný.
Ostáva pravdou, že treba zomrieť, aby sa mohlo žiť. Ku skutočnej „sebarealizácii“ treba stratiť život. To je múdrosť Evanjelia. Egoizmus, ktorý hľadá záchranu svojho života, nikdy nedosiahne kontempláciu.
Štvrtým prvkom mníšskeho života je pokora. Keď sv. Benedikt ustanovil školu Božej služby, ukázal nám, ako najistejšie prísť do nebeskej chvály — totiž cestou pokory.
Je pravdou, že kamaldulský život je sám v sebe hlbokým pokorením sa pred Pánom. (Duchovné) nanebovstúpenie pustovníka je skutočným, hlbokým pokorením sa pred Bohom v čoraz väčšej závislosti. Závislosti úplnej, milujúcej, z vlastnej vôle. Toto úplné pokorenie a závislosť od Boha nám dovoľuje vojsť do pravdivého Božieho pokoja, kde jedine je možná pravá kontemplácia.

— O. Piotr Rostworowski, Er. Cam.

Premenenie Pána

R. V jasnom oblaku sa ukázal Duch Svätý a zaznel Otcov hlas: * Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; jeho počúvajte. V. Zjavil sa zahaľujúci oblak a zaznel Otcov hlas.

— Druhé responzórium z mníšskeho ofícia Nočných vigílií sviatku Premenenia Pána.

Štyri stĺpy mníšskeho života (2. časť)

Prichádza druhý prvok kontemplatívneho života. Prvým je, ako sme už povedali, vášeň k Bohu. Túto vášeň nájdeme zvláštnym spôsobom u nášho zakladateľa, bl. Pavla Justinianiho. Jedná sa o úplnú lásku k Bohu, bez kompromisov. Druhým prvkom je úplná dôvera voči Bohu.
Sme si istí, milovaní, že naše povolanie je nadprirodzené, že nemôžeme skladať našu nádej do ľudských síl, čností, inteligencie. Nehľadáme svoju sebarealizáciu, dobrý pocit zo seba, pretože naše povolanie pochádza od Boha a všetko sme získali od neho. To čo som vymenoval môže byť, ale tiež môže chýbať (napr. fyzické zdravie). Všimnime si, keď čítame Sväté písmo, že Boh od nás žiada jedine vieru, túži, aby sme v neho zložili všetku dôveru i nádej.
Ak Boh prišiel na svet, aby bol s nami, človek sa už nemôže viac cítiť sám v bojoch i problémoch, v osobných ťažkostiach. Ježiš hovorí: „Príď ku mne.“ Poďme teda k nemu — nikdy nie sme sami. V Kristovi je odpoveď na všetky naše problémy a ťažkosti života. Nehľadajme nič viac. Na Božie povolanie je len jedna odpoveď — dôvera bez hraníc. Myslím si, že väčšine tých, ktorí nevytrvali v pustovníckom povolaní, chýbala práve táto dôvera.
Pozrime sa na túto heroickú dôveru pri povolaní Abraháma. Boh hovorí: „Opusti svoju vlasť, pokrvných aj dom tvojho otca…“ — zanechal, odišiel, ani nevedel kam ide, nemal žiadnu oporu v človeku — úplne dôveroval Bohu. Boh nesklame nikoho, kto mu dôveruje. Dokonalá dôvera je ako skok z lietadla bez padáka v otvorené Božie ramená. Učme sa tejto veľkej viery svätých a nezabúdajme na ňu zvlášť v momentoch pokušení, znechutenia, temnoty. Boh nás nikdy nesklame.

— o. Piotr Rostworowski, Er. Cam.

Štyri stĺpy mníšskeho života (1. časť)

Nasledujúci príhovor predniesol v roku 1995 o. Piotr Rostworowski ErCam v ereme (pustovni) kamaldulských pustovníkov vo Frascati. Otec Piotr Rostworowski (1910-1999) bol mníchom benediktínskeho opátstva sv. Andreja v Zeverkerken, odkiaľ v roku 1939 odišiel so skupinou fundátorov obnoviť opátstvo sv. Petra a Pavla v Tynci, kde istý čas plnil úlohu priora. V roku 1968 prijal funkciu priora v kamaldulskom ereme v Bielanach, v susedstve Tynca. U kamaldulských pustovníkov ostal až do svojej smrti.


Milovaní bratia!

Prišli sme do eremu, aby sme žili intenzívnejšie v Božej prítomnosti – rozjímajúc o večných veciach a aby sme sa pripravili na dobrú smrť, ktorá, ako vieme, sa blíži. Všetci sme hriešni, všetci musíme konať pokánie, obrátiť sa a pokoriť sa pred Pánom z celého srdca – skladajúc nádej v jeho nekonečné milosrdenstvo. Mníchom je ten, kto skutočne prijal túto cestu životom a dôsledne ju realizuje. Keď zomrel s Kristom vo svätom krste, a s ním v tejto sviatosti vstal z mŕtvych, túži uskutočňovať toto tajomstvo smrti a života vo svojej vlastnej existencii. Aby mních žil toto tajomstvo intenzívnejšie, volí si samotu a hľadá v modlitbe a meditácii prehĺbenie tejto ekonómie spásnej Božej lásky.

To, čo charakterizuje kontemplatívneho človeka, je vášeň k Bohu a k Božím veciam, voči Božej veľkosti i chvále. Pravdou je, že kresťan sa môže posvätiť vo svete, majúc rodinu, zamestnanie, miesto v spoločnosti. Láska kontemplatívneho človeka však zároveň hovorí, že Boh je posledným cieľom, jedinou hodnotou ľudského bytia. Boh je hoden toho, aby mu človek odovzdal všetko, všetko kvôli nemu zanechal, aby výlučne ním naplnil myseľ i srdce, aby ho velebil, klaňal sa mu i miloval každý deň i hodinu, aby žil výlučne pre neho.

Súčasný svet zabudol o prvom prikázaní lásky. Viacej sa dáva dôraz na druhé prikázanie, t. j. hovorí sa ustavične o láske – caritas – mysliac na blížneho, na lásku voči druhému človeku. Takmer nikdy sa nehovorí o láske k Bohu! Láska k Bohu nie je samozrejme nikdy izolovaná od lásky k blížnemu, ale je rovnako pravdou, že láska k Bohu zostáva prvá a základná. Jasne o tom hovorí Sväté písmo: „Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.“ (Dt 6, 4-5)

Kontemplatívne povolanie je pre svet znakom a pripomenutím, krikom — aby svet nezabudol, že absolútne prvenstvo má láska k samému Bohu: láska z celého srdca, celej duše a celej sily.
Aby sme obetovali Bohu celé srdce, všetky myšlienky a sily, zanechávame množstvo rozptýlení tohto sveta, to čo napĺňa myseľ, predstavivosť, čo odvádza srdce i vôľu od Boha. Táto tajomná vášeň nás priviedla do tohto eremu.

Povolanie ku kontemplatívnemu životu je naisto zvláštnym povolaním k intímnemu životu s Bohom. Je akoby počiatkom večného života. Má špeciálne miesto v Cirkvi, pretože dokonalým spôsobom realizuje a ukazuje svetu podstatu samotnej Cirkvi – spoločenstvo modlitby, ktorá smeruje k Bohu, putuje do večného života s ním ako ku svojmu poslednému cieľu. A v tomto je najvyššia krása, ale zároveň aj náročnosť kontemplatívneho života — žiť „tvárou v tvár“ s Neviditeľným, Nekonečným — vytrvať v pokušeniach i suchopárnostiach, byť verným tomuto tajomstvu celý život, nepoddávať sa pochybnostiam, neutekať k svetským veciam, ktoré zo svojej materiálnej povahy sú našej prirodzenosti bližšie. Pre človeka je to ťažká vec a bez pomoci Boha, ktorý nás tajomne priťahuje do svojho Srdca, by to bolo skutočne nemožné. Sme totiž nielen ľuďmi, ale aj hriešnikmi. Tohto spôsobu života, bez pochyby „neľudského“ sme schopní jedine vďaka prijatej milosti.

Svätí pustovníci Andrej-Svorad a Benedikt

Jedného času zbojníci, ktorých tlupy zväčša samoty obývajú, stretli sa v hore. Keď došlo medzi nimi k bitke, jedného z nich veľmi poranili. Po skončení ruvačky, pretože druhovia raneného nijako nechceli v hore zanechať, poradiac sa rozhodli, že ho zanesú do cely spomenutého muža Andreja, ktorého chýr hol známy široko ďaleko. Ale keď od miesta boli ešte ďaleko, zbojník na ceste umrel. Priniesli ho však do pustovne - bola už polnoc - a zložili ho v nej. Keď ho chceli pochovať, mŕtvy zrazu začal dýchať a vstávať. Keď však tí, čo tam boli, veľmi naľakaní zo strachu utekali, vzkriesený volal ich naspäť hovoriac: Nebojte sa, bratia, a neutekajte! Svätý Svorad ma totiž vzkriesil k životu. Keď však oni od radosti plakali a prosili aby s nimi odišiel, povedal, že nikdy z tej cely neodíde, ale navždy tam Bohu a svätému Svoradovi slúžiť bude. I učinil teda, čo sľúbil, a ostal tam až do svojej smrti.

— Maurus: Legenda o svätom Andrejovi-Svoradovi a Benediktovi (časť), In: Antológia staršej slovenskej literatúry, Bratislava : Veda, 1981.

Kto by sa chcel dozvedieť viac, ako len toto malé svedectvo, môže si prečítať dnešné druhé čítanie z Posvätného čítania Liturgie hodín: www.breviar.sk.

Žiak o učiteľovi

Bol muž ctihodného života, milosťou aj menom „Požehnaný“ (Benedictus). Od svojej mladosti mal zrelé srdce, prežíval svoj život v čnostiach a nezapredal svoju dušu žiadnej rozkoši. Kým žil na zemi a mohol užívať svet, opovrhol ním ako zvädnutým kvetom.
Pochádzal zo šľachtického rodu z provincie Nursia. Poslali ho do Ríma, kde mal študovať vedu. Keď však spozoroval, ako mnohí upadli do priepasti zla, stiahol sa späť. Obával sa, že keby ochutnal niečo z múdrosti sveta, mohol by sa sám ocitnúť na dne záhuby.
Preto odmietol študovať, zanechal svoj otcovský dom aj majetok a s túžbou páčiť sa len Bohu vydal sa hľadať posvätné rúcho na znamenie obrátenia. Vzdialil sa teda vedome nevedomý, múdro neučený.
Nepoznám všetky jeho činy, a za to málo, čo rozprávam, som vďačný štyrom z jeho učeníkov. Sú to: Konštantín, muž veľmi ctihodný, ktorý po ňom viedol kláštor, Valentinián, ktorý mnoho rokov stál na čele kláštora v Lateráne, Simpllicius, ktorý ako tretí po ňom spravoval spoločenstvo a napokon Honorát, ktorý ešte dnes býva v tej cele, v ktorej Benedikt prvý začal život obrátenia.

— sv. Gregor Veľký, Dialógy, Kniha druhá, Prológ

Návšteva Panny Márie

Keď k nám prišiel Vykupiteľ nášho rodu, prišiel najprv k svojmu priateľovi Jánovi, keď bol ešte v lone matky. Keď ho Ján z lona do lona uvidel, rušiac hranice prirodzenosti, zvolal: Vidím Pána, ktorý určil hranice prirodzenosti, a nečakám na čas narodenia. Nepotrebujem deväť mesiacov, lebo ten, ktorý je večný, je už teraz vo mne. Vyjdem z tohto temného príbytku a v krátkosti ohlásim poznanie obdivuhodných vecí. Som znakom: naznačujem príchod Krista. Som roh: oznámim prítomnosť Božieho Syna v tele. Zatrúbim na roh: jazykom otca budem žehnať a rozviažem ho, aby hovoril. Zatrúbim na roh a rozhýbem materské lono.
Vidíš, ó milovaný, aké je to nové a obdivuhodné tajomstvo. Ešte sa nenarodil a už takmer začal hovoriť. Ešte sa nezjavil, a už siaha po daroch. Ešte sa mu nedovolilo volať a už ho počuť skrze skutky. Ešte nevedie svoj život a už ohlasuje Boha. Ešte neuvidel svetlo a už ukazuje na slnko. Ešte sa nenarodil a už sa ponáhľa, aby bol predchodcom. Nedokázal sa udržať v Pánovej prítomnosti, nemohol zniesť hranice prirodzenosti, ale skúsil prelomiť väzenie lona a usiloval sa naznačiť príchod Spasiteľa. Vraví: prichádza ten, čo láme okovy a čo mám ja sedieť zviazaný a zdržovať sa, aby som tak ostal? Prichádza Slovo, aby obnovilo všetko a ja mám ostať zavretý? Vyjdem, predídem a ohlásim všetkým: Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.
Ale povedz nám, Ján, keď si ešte stále v temnote matkinho lona, ako môžeš vidieť a počuť? Ako môžeš nazerať božské veci? Ako sa môžeš veseliť a radovať? Je to veľké tajomstvo, vraví, a presahuje ľudské chápanie. Je vhodné, aby som priniesol nové veci do prirodzenosti kvôli tomu, ktorý ju prišiel obnoviť tým, čo je nad prirodzenosťou.
Vidím, aj keď som v lone, lebo z lona na mňa žiari slnko spravodlivosti. Ušami vnímam, lebo sa mám narodiť ako hlas veľkého Slova. Volám, lebo hľadím na jednorodeného Syna Otca, zaodeného v tele. Jasám, lebo vidím Tvorcu všetkého, ako prijíma tvárnosť človeka. Skáčem od radosti, lebo spoznávam vteleného Vykupiteľa sveta. Predchádzam jeho príchod a nakoľko je to možné vám ho ohlasujem.

— sv. Ján Zlatoústy, Reč na sviatok Návštevy Panny Márie (Breviarium monasticum)

Skúšky

Petrovi boli najprv odovzdané kľúče, ale potom mu bolo dovolené upadnúť do hriechu zapretím Krista; a takto bola jeho pýcha pokorená jeho pádom. Nebuď teda prekvapený, keď po dosiahnutí kľúčov duchovného poznania upadneš do rôznych zlých myšlienok. Oslavuj nášho Pána, lebo len on sám je múdry: takýmito prekážkami v nás krotí predsudky, ktoré máme tendenciu cítiť, kvôli nášmu pokroku v poznaní Boha. Skúšky a pokušenia sú opratami, ktorými Boh vo svojej prozreteľnosti krotí našu ľudskú aroganciu.
Často takto Boh odníma svoje požehnania od nás, podobne ako Jóbovi odňal bohatstvo: „Pán dal, Pán vzal.“ (Jób 1, 21) Ale je rovnako pravdivé, že Boh od nás odníme aj prekážky, ktoré nám postavil. „Požehnania i prekážky pochádzajú od Boha“ (Sir 11, 14). On spôsobil, že musíme znášať protivenstvá, ale on nám tiež dá večnú radosť a slávu.
(…)
Môže sa stať, že človek bude po istý čas osvietený a občerstvený Božou milosťou a potom mu bude táto milosť odňatá. Toto ho vnútorne zmätie a on začne šomrať. Namiesto toho, aby sa snažil znovu získať uistenie o spáse prostredníctvom vytrvalej modlitby, stratí trpezlivosť a vzdá sa. Takto sa podobá žobrákovi, ktorý prijal almužnu z paláca a cíti sa odvrhnutý, pretože ho neprosili, aby vstúpil dovnútra a večeral s kráľom.

— sv. Ján Karpathos, Texty pre mníchov v Indii, 62-63. 70

Poznanie nadúva, láska buduje

Nehovor: ‚Neviem čo je správne, takže ma nemôžu obviniť z nesprávneho konania‘. Lebo keby si vykonal všetko dobro, o ktorom vieš, hneď by ti bolo jasné čo treba robiť ďalej — akoby si prechádzal v dome z izby do izby. Nijako ti nepomôže vedieť čo príde neskôr, ak nevykonáš to, čo treba vykonať predtým. Pretože poznanie bez skutkov ‚nadúva‘, ale ‚láska buduje‘, pretože ‚trpezlivo všetko prijíma‘ (I Kor 8, 1; 13, 7).

— Sv. Marek askéta, O duchovnom zákone, 84.

Narodenie svätého Jána Krstiteľa

De ventre matris meæ vocavit me Dominus in nomine meo: et posuit os meum ut gladium acutum: sub tegumento manus suæ protexit me, et posuit me quasi sagittam electam.

Z lona mojej matky ma Pán povolal po mene a ústa mi dal ako ostrý meč, ochránil ma pod odením svojej ruky, a urobil ma akoby vybraným šípom.

— Introitus omše slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa.

Priusquam te formarem in utero, novi te: et antequam exires de ventre, sanctificavi te.

Skôr než som ťa stvárnil v lone, poznal som ťa: a prv než si vyšiel z útrob som ťa posvätil.

— Graduál omše slávnosti Narodenia  sv. Jána Krstiteľa.

Blahoslavený mních

Zopakujem to, čo som už hovoril na inom mieste: blahoslavený je intelekt*, ktorý je počas modlitby úplne oslobodený od [vonkajších] foriem.
Blahoslavený je intelekt, ktorý bez roztržitosti v modlitbe dosahuje ešte väčšiu túžbu po Bohu.
Blahoslavený je intelekt, ktorý je počas modlitby slobodný od materiálnosti a vyzlečený z každého jej vlastníctva.
Blahoslavený je intelekt, ktorý počas modlitby dosiahol úplnú slobodu od zmyslovosti.
Blahoslavený je mních, ktorý pokladá každého človeka za Boha, po Bohu.
Blahoslavený je mních, ktorý hľadí s veľkou radosťou na spásu a pokrok každého, ako keby boli jeho vlastnými.
Blahoslavený je mních, ktorý pokladá seba samého za „vyvrheľa pre všetkých“ (1 Kor 4, 13)
Mních je ten, kto je oddelený od všetkých a zjednotený so všetkými.
Mních je ten, kto pokladá seba za spojeného s každým človekom, keďže vidí seba v každom.
Človek, ktorý zasvätí svoje prvé myšlienky Bohu, dosiahol dokonalú modlitbu.
Ak sa chceš modliť ako mních, vyhýbaj sa každej lži a neprisahaj. Ináč budeš márne vyzerať ako niekto, kým nie si.
Ak sa chceš modliť v duchu, odpútaj sa od tela a žiaden oblak ťa počas modlitby nezatemní.
Zver Bohu potreby svojho tela a bude jasné, že si mu zveril aj potreby svojho ducha.
(…)
Pokiaľ sa človek úplne neobráti skrze pokánie, bude pre neho múdrejšie, ak si bude stále pripomínať svoje hriechy s ľútosťou a pamätať na večný oheň, ktorý si spravodlivo zasluhujú.
Ak sa človek, stále zamotaný do hriechu a hnevu, nehanebne odváži siahnuť po poznaní božských vecí, alebo sa len pokúsi o nemateriálnu modlitbu, zaslúži si pokarhanie Apoštola; pretože je pre neho nebezpečné modliť sa s holou a nepokrytou hlavou. Taká duša, hovorí, má mať ‚závoj na hlave kvôli anjelom,‘ ktorí sú prítomní (porov. 1 Kor 11, 5-7) a byť zaodená v náležitej úcte a pokore.
Tak ako vytrvalé pozeranie do slnka v jeho poludňajšom jase nevylieči človeka s chorým zrakom, tak ani falošná prax modlitby — ktorú treba správne konať v duchu a pravde — nijako neprospeje vášnivému a nečistému intelektu; práve naopak, taká prax vyprovokuje Boží hnev proti intelektu.

— Evagrios pustovník, O modlitbe, 117-129. 145-146

Poznámka: Intelekt (νους – nous; intellectus) označuje najvyššiu mohutnosť v človeku, s ktorou (za podmienky, že je očistený) poznáva Boha, alebo vnútorné princípy stvorených vecí, prostredníctvom priameho, alebo duchovného poznávania. Intelekt treba odlíšiť od rozumu (ratio), keďže intelekt neformuluje abstraktné koncepty, ani neprichádza k poznaniu prostredníctvom deduktívnych postupov, ale poznáva pravdu prostredníctvom bezprostrednej skúsenosti. Intelekt možno nazvať „orgánom kontemplácie“, či „okom srdca“ (Makarios Veľký).

Pôst a pohostinnosť

V Skétis raz prikázali: „Tento týždeň sa postite a potom slávte Paschu.“ Vtedy náhodou prišli za abba Mojžišom bratia z Egypta a on im pripravil trocha varenej zeleniny. Keď jeho susedia uvideli dym, ohlásili klerikom: „Vidíte: Mojžiš porušil prikázanie otcov a uvaril si doma jedlo.“ Oni povedali: „Keď príde, povieme mu to.“ Prišla sobota a keďže klerici poznali veľké životné zásady abba Mojžiša, povedali mu pred ľudom: „Abba Mojžiš, porušil si ľudské príkazy, ale naplnil si Božie.“

— Apoftegmy (tématická zbierka) XIII, 4

Litánie o svätom Benediktovi

Nasledujúci text pochádza z knižného vydania Reguly sv. Benedikta z roku 1645 a možno ho použiť pre súkromnú potrebu. Ponúkame vám ho aj v PDF formáte, ktorý možno obojstranne vytlačiť na stranu formátu A4 a zložiť na dvojstránku.

Kyrie, eleison. Christe, eleison. Kyrie, eleison.
Kriste, uslyš nás. Kriste, vyslyš nás.

Otec na nebesiach, Bože, zmiluj sa nad nami.
Syn, Vykupiteľ sveta, Bože,
Duch Svätý, Bože,
Svätá Trojica, jeden Boh,

Svätá Mária, oroduj za nás.
Svätá Božia rodička,
Svätá Panna panien,
Svätá Mária, zrkadlo mníšskej dokonalosti,

Svätý otec Benedikt,
Milovník čistoty,
Milovník trpezlivosti,
Milovník kresťanskej lásky,
Milovník všetkých čností,
Dobrý utešiteľ zarmútených,
Láskavý milovník blížnych,
Dobrý strážca svojich bratov,
Napodobniteľ Ježiša Krista,
Milovník Kríža,
Ty, ktorý si pohrdol svetom,
Ty, ktorý si odmietol všetko dočasné,
Ty, ktorý si pohrdol svetskými dobrami,
Poraziteľ falošných démonov,
Vodca svätého vojska,
Pôvodca benediktínskeho rádu,
Obnoviteľ mníšskeho života,
Učiteľ disciplíny,
Zrkadlo dokonalosti,
Hviezda rehoľného života,
Okrasa Katolíckej cirkvi,
Regula chudoby,
Kvet čistoty,
Učiteľ poslušnosti,
Učiteľ rozlišovania,
Príklad pokory,
Vzor odriekania,
Učiteľ mlčanlivosti,
Kvet zbožnosti,
Kvet nábožnosti,
Kvet svätosti,
Ozdoba všetkej počestnosti,
Svetlo oddanosti,
Svetlo modlitby,
Svetlo kontemplácie,
Príklad tvojich bratov,
Príklad nábožnosti,
Príklad všetkých čností,
Chrám Svätého Ducha,
Ochranca tých, čo ťa vzývajú,
Ochranca tvojho rádu,
Patriarcha mníchov,
Otec tebe oddaných veriacich,
Kriesiteľ mŕtvych,
Vykonávateľ zázrakov,
Pripočítaný k patriarchom,
Rovný prorokom,
Nasledovník apoštolov,
Podobný mučeníkom,
Perla opátov,
Napodobiteľ pustovníkov,
Sláva vyznavačov,
Spoločník panien,
Spoluobčan všetkých svätých,
Víťaz nad pokušeniami,
Víťaz nad démonmi,

Od všetkého zlého, ochraňuj nás, Pane.
Od zanedbávania tvojich príkazov,
Od prestúpenia našich sľubov,
Od náporu všetkého zla,
Skrze sväté obrátenie nášho otca Benedikta,
Skrze príklad jeho života,
Skrze jeho svätú chudobu,
Skrze jeho horiacu lásku,
Skrze jeho preveľkú čistotu,
Skrze jeho hlbokú pokoru,
Skrze jeho vrúcne modlitby,
Skrze jeho sväté pôsty,
Skrze jeho svätú mlčanlivosť,
Skrze jeho obdivuhodné odriekanie,
Skrze jeho zásluhy a príhovor,

My hriešnici, prosíme ťa, vyslyš nás.
Aby si v nás rozlial a upevnil dokonalosť tvojej lásky,
Aby si nám udelil dokonalé umŕtvenie zmyselnosti a svojvôle,
Aby si nám udelil pravý kresťanský život podľa príkladu Reguly svätého Benedikta,
Aby si nás upevnil a posilnil v plnení povinností nášho stavu,
Aby si nám pomáhal stále rásť v čnostiach,
Aby si stále rozmnožoval a viedol benediktínsky rád,
Aby si nám udelil vytrvalosť v tvojej svätej službe,

Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zľutuj sa nad nami, Pane.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, vyslyš nás, Pane.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.

V. Oroduj za nás, svätý otec Benedikt.
R. Aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení.

Modlime sa.
Všemohúci večný Bože, ty si nám slávnym príkladom svätého opáta Benedikta ukázal víťaznú cestu pokory; daj, prosíme, aby sme bez omylu kráčali cestou tebe milej poslušnosti, ktorou nás tento ctihodný otec predišiel. Skrze Krista, nášho Pána.
R. Amen.

Nedeľné ráno

Každá nedeľa v našom kláštore začína včaššie ako iné dni. Už o tretej hodine sa kláštorný chrám rozozvučí spevom Nočných vigílií. Ďalším liturgickým slávením sú až Ranné chvály o siedmej hodine. Prestávka medzi týmito modlitbami ofícia je zvláštnym časom. Nielen v kláštore, ale aj navôkol panuje neobyčajné ticho a pokoj. Niet divu, že sám sv. Benedikt odporúča využiť tento čas „na rozjímanie o tom, čo si potrebujú [mnísi] osvojiť zo žaltára alebo z čítaní“ (RB 8, 3). Dnešná nedeľa má však ešte jednu zvláštnosť: najskorší východ slnka v tomto roku. Hoci večer sa ešte bude ďalej predlžovať, rána už budú len kratšie. A tak hoci čas našich prvých nedeľných modlitieb môže byť pre niekoho „hlbokou nocou“, pri východe z chóru nás už čakajú rozožínajúce ranné zore za oknami krížovej chodby a už počas samotného slávenia počuť v kostole nielen mníchov, ale aj spev budiaceho sa vtáctva. Pozývame vás na malú rannú prechádzku po kláštore v tomto zvláštnom čase.
Spolu so spevavcami počuť jemné zvuky našich usilovných polievacích pomocníkov.

Z paše budú mať radosť najmä naše ovce, ktoré ešte stále spokojne odpočívajú.

Voda je nielen na pastvisku — ale všade, kde čosi rastie. Akoby sa celá záhrada pripravovala na príchod letných lúčov ranného slnka.

Ešteže sa do záhrady dá prejsť aj po suchu. Margarétky sa prizerajú na okoloidúcich.

Na hospodárstve zatiaľ panuje pokoj…

…no svetlá v kláštore svedčia, že nie všetci v tomto čase spia.

Kláštorná brána ostáva zatvorená, no vychádzajúce slnko vyvrieť nemôže. Presne ako v liturgii, ktorá nám každé nedeľné ráno pripomína víťazstvo Krista nad „bránami pekla“.

Svetlo slnka vyháňa tmu zo všetkých kútov kláštora.

Všetko sa rýchlo odieva do nových farieb…

Brat Marián víta nový deň v kuchyni. Hostí je veľa a nedeľný obed musí byť vždy slávnostný.

Východ slnka nedá spať ani našej „zveri“. Brat Ladislav Mária už skoro ráno ženie naše ugágané husi na rannú pašu.

Brat Michal Mária zatiaľ využíva ranný čas na čítanie Svätého písma.

Ako sa do ranného ticha čoraz viac primiešavajú ďalšie a ďalšie zvuky a slnko stúpa čoraz vyššie, zazvoní brat Svorad Mária na modlitbu Ranných chvál.

To už brat Ladislav Mária pripravuje všetko potrebné na spoločné modlitby.

Jedenásť mníchov sa postupne schádza v chóre, aby mohli začať ofícium na oslavu Zmŕtvychvstalého.

Po ňom sa všetci vyberajú do refektára. O. Vladimír (vpravo) a o. Jozef si nedajú cestou ujsť pohľad do slnkom zaliatej záhrady.

Po duchovnom pokrme sa do nového dňa treba nasýtiť aj telesne. Bratia Ľudovít Mária (vzadu) a Svorad Mária si pochutnávajú na raňajkách.

Aj viera pochádza od Pána

… Apoštoli si tak dôkladne uvedomovali, že všetko, čo súvisí so spásou im bolo dané Pánom, že dokonca prosili Pána o samu vieru, hovoriac: Daj nám vieru; keďže si nevedeli predstaviť, že by ju mohli získať vlastnou vôľou, ale verili, že ju získajú zadarmo ako dar od Boha. Koniec koncov, sám Pôvodca spásy človeka nás učí aká vetchá, slabá a nedostatočná by bola naša viera, ak by nebola upvenená Božou pomocou, keď hovorí Petrovi: Šimon, Šimon, hľa Satan túžil získať ťa, aby ťa mohol preosiať ako pšenicu. Ale ja som sa modlil k Otcovi, aby tvoja viera nezlyhala. A na inom mieste, keď sám človek videl, že jeho viera je hnaná vlnami nevery na skaly, ktoré by spôsobili strašné stroskotanie, a prosil tohto Pána, aby pomohol jeho viere, hovoriac: Pane, pomôž mojej nevere.
Tak dôkladne si teda títo apoštoli a ľudia Evanjelia uvedomovali, že všetko dobré sa zdokonaľuje Božou pomocou, a nepredstavovali si, že by mohli zachovať svoju vieru bez poškvrny vlastnou silou, alebo vôľou, že sa modlili, aby im túto milosť udelil Pán. A ak v Petrovom prípade bola potrebná Pánova pomoc, aby neupadol, kto by bol tak trúfalý a slepý, že by si myslel, že si ju uchráni bez každodennej pomoci Pána? Zvlášť ak sám Pán jasne hovorí v Evanjeliu: „Ako ratolesť nemôže priniesť ovocie, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne.“ A opäť: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Ako hlúpe a opovážlivé by bolo pripisovať dobré skutky vlastnej umnosti a nie Božej milosti a pomoci, je vidieť jasne z Pánovej reči, v ktorej povedal, že nikto nemôže priniesť ovocie Ducha bez inšpirácie a spolupráce. Lebo každý dobrý dar a každý dokonalý dar je zhora, zostupujúc od Otca svetiel. A Zachariáš tiež hovorí: Čokoľvek dobré patrí jemu, a čo je vynikajúce je od neho. A tak blažený Apoštol ustavične hovorí: Čo máš, čo si nedostal? Ale ak si dostal, prečo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?

— sv. Ján Kasián, Rozhovory, III, 16.

Zmilovanie Pána

Abba Angelos povedal: „Môj otec Kronios z hory Ponahon mi povedal: ‚Ak uvidíš dvoch pocestných bratov a vieš, že jeden je verný, ale druhý hriešnik, ktorého budeš milovať a ktorého nenávidieť?‘ Povedal som mu: ‚Skôr budem milovať verného.‘ Povedal mi: ‚A keby si ty bol hriešnikom, neplakal by si pred dobrotou Pána, aby ti zoslal svoje milosrdenstvo?“ Vidíte Pánovo zmilovanie, ktoré majú starci podľa Pánovho vzoru?

—Apoftegma. Collectio monastica (etiópska), 13, 41

Príprava na obetu

Navštívili sme tiež iného kňaza, ktorý sa volal Eulogios. Keď prinášal obetné dary Bohu, dostával tak veľkú milosť poznania, že poznal myšlienky všetkých mníchov, ktorí boli prítomní. Často zastavoval niektorých mníchov, keď chceli prísť k oltáru a hovoril: „Ako sa môžete odvažovať pristúpiť k svätým tajomstvám, keď máte zlé myšlienky? Ty si tejto noci neslušne premýšľal o smilstve.“ Druhý, ako vravel, rozmýšľal v mysli nad tým, že niet rozdielu medzi tým, či k Božej milosti pristupuje ako hriešnik, alebo ako spravodlivý. Iný zasa pri obete pochyboval: „Budem posvätený, ak k nej pristúpim?“ „Odstúpte na chvíľu od svätých tajomstiev a obráťte sa v duši, aby ste získali odpustenie hriechov a stali sa hodní spoločenstva s Kristom. Ak si totiž najprv neočistíte myseľ, nebudete môcť pristúpiť k Božej milosti.“

— Dejiny mníchov v Egypte (grécka verzia), XVI Eulogios

Symbol viery (2. časť)

Ale k večnej spáse je ďalej potrebné úprimne veriť aj vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista. Teda pravá viera je toto: Musíme veriť a vyznávať, že náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, je Boh a človek. Ako Boh je splodený z podstaty Otca od večnosti, a ako človek je zrodený z podstaty matky v čase. Dokonalý Boh, dokonalý človek, pozostávajúci z rozumovej duše a z ľudského tela. Rovný s Otcom čo do božstva, menší ako Otec čo do ľudskosti. A hoci je Boh a človek súčasne, nie sú to dvaja, ale jeden Kristus. Jeden je však nie zmenou božstva na telo, ale pozdvihnutím ľudskosti k Bohu. Jeden naskrze nie zmiešaním podstaty, ale jednotou osoby, lebo ako rozumová duša a telo tvoria iba jedného človeka, tak je aj Boh a človek iba jeden Kristus, ktorý za nás trpel pre našu spásu, zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil do neba, sedí po pravici Otca; odtiaľ príde súdiť živých a mŕtvych. Pri jeho príchode všetci ľudia vstanú vo svojich telách a vydajú počet zo svojich vlastných skutkov. A tí, čo robili dobre, vojdú do večného života, tí však, čo robili zlé, do večného ohňa. Toto je katolícka viera. Kto ju úprimne a pevne nevyznáva, nemôže byť spasený.

Nová paša

Naše husy a húsky sa môžu do chuti napásť na nových miestach našej kláštornej záhrady, vďaka novej „mobilnej“ ohrade.

(Ak nemáte Flash, môžte kliknúť sem.)

Symbol viery (1. časť)

Nasledujúci text je slovenským prekladom vyznania viery nazývaného podľa prvého slova „Quicumque“, alebo tiež „Atanázov symbol (vyznanie viery)“, keďže jeho autorstvo bolo kedysi nesprávne pripisované sv. Atanázovi. Toto vyznanie viery sa spievalo v benediktínskych kláštoroch na slávnosť Najsvätejšej Trojice v rámci psalmódie Prímy (liturgická modlitba na začiatku bežného dňa).

Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým pridržiavať katolíckej viery; kto by ju v celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie.
Katolícka viera je však táto: uctievame si jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote bez zmiešania Osôb a bez oddeľovania podstaty. Iná je totiž osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Avšak Otec a Syn a Duch Svätý majú iba jedno božstvo, rovnakú slávu, súvečnú vznešenosť. Ako Otec, tak Syn, tak Duch Svätý: nestvorený Otec, nestvorený Syn, nestvorený Duch Svätý. Nezmerný Otec, nezmerný Syn, nezmerný Duch Svätý. Večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý. A predsa nie sú to traja veční, ale jeden Večný, ako ani traja nestvorení ani traja nezmerní, ale jeden Nestvorený, jeden Nezmerný. Takisto všemohúci Otec, všemohúci Syn, všemohúci Duch Svätý, a predsa nie sú to traja všemohúci, ale jeden Všemohúci. Tak Otec Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh a predsa nie sú to traja Bohovia, ale len jeden Boh. Tak Otec Pán, Syn Pán, Duch Svätý Pán, a predsa nie sú to traja Páni, ale len jeden Pán. Pretože ako podľa kresťanskej pravdy vyznávame každú Osobu jednotlivo ako Boha a Pána, tak nám katolícka viera zakazuje, aby sme hovorili o troch Bohoch alebo Pánoch. Otec nie je nikým utvorený ani stvorený, ani splodený. Syn nie je samým Otcom ani utvorený ani stvorený, ale splodený. Duch Svätý nie je Otcom a Synom ani utvorený, ani stvorený, ani splodený, ale vychádzajúci. Je teda jeden Otec, nie traja Otcovia, jeden Syn, nie traja Synovia, jeden Duch Svätý, nie traja Duchovia Svätí. A v tejto trojjedinosti nič nie je skôr alebo neskôr, nič nie je väčšie alebo menšie, ale všetky tri Osoby sú si rovnako večné a rovnako veľké; a tak treba vo všetkom, ako už bolo vyššie povedané, i uctievať jednotu v Trojici i Trojicu v jednote. Kto teda chce byť spasený, nech toto verí o Trojici.
(pokračovanie nabudúce)

Svedectvo

Zanechajme našich rodičov a pokrvných a priateľov a ženu a deti a vlastníctvo a všetky príjemnosti života, ak majú byť prekážkou zbožnosti. Máme sa modliť, aby sme neprišli do pokušenia. Ale ak sme povolaní k mučeníctvu, so stálosťou vo vyznávaní jeho mena, a ak sme kvôli tomuto trestaní, radujme sa a ponáhľajme sa k nesmrteľnosti. Keď nás prenasledujú, nečudujme sa. Nemilujme tento svet, ani ľudské chvály, ani slávu a úctu vladárov, ako niektorí židia, ktorí obdivovali veľké diela Pána, no kvôli strachu z veľkňazov a vladárov mu neuverili. To preto, lebo milovali ľudskú chválu viac, ako Božiu. No teraz, na základe dobrého vyznania, nielen spasíme seba, ale aj utvrdíme tých, ktorí sú novopokrstení [doslova novoosvietení — pozn. prekl.] a upevníme vieru katechumenov. Ale ak zamietneme niektorú časť nášho vyznania a poprieme božskosť kvôli slabosti nášho presvedčenia a strachu z veľmi krátkeho trestu, nielen že sa pripravíme o večnú slávu, ale staneme sa aj príčinou skazy iných. A tak dostaneme dvojitý trest, ako prináleží tým, ktorí popreli, že to, čím sa kedysi tak chválili, je vlastne nesprávnou náukou.
Preto nebuďme príliš unáhlení voči nebezpečenstvám, lebo Pán hovorí: Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia; duch je skutočne ochotný, ale telo slabé. A ak sa dostaneme do nebezpečenstiev, neobávajme sa, ani sa nehanbime kvôli nášmu vyznaniu. Lebo ak sa niekto poprením vlastnej nádeje, ktorou je Ježiš Kristus, Boží Syn, zachráni od dočasnej smrti a ďalší deň smrteľne ochorie a odíde z tohto života, či nepríde o dočasné veci a zároveň nestratí večné? Ale nech sa ten, komu je udelená mučenícka česť, veselí s radosťou v Pánovi, akoby takto dosiahol veľkú korunu a odišiel z tohto života vďaka svojmu vyznaniu. Aj keby bol len katechumenom, nech odíde bez starostí, lebo jeho utrpenie pre Krista sa mu stane opravdivejším krstom, keďže skutočne zomiera s Kristom. Nech sa teda skutočne veselí z napodobenia svojho Učiteľa, keďže je napísané: Vy buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Učiteľ. Nuž teda ich a náš Učiteľ, Pán Ježiš, bol udieraný kvôli nám, podstúpil urážky a posmech s trpezlivosťou. Pľuli na neho, bili ho po tvári, postrkovali a po zbičovaní ho pribili na kríž. Mal piť víno s octom a keď vyplnil všetko, čo bolo napísané, povedal jeho Bohu a Otcovi: Do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Preto teda nechajte toho, kto túži byť jeho učeníkom, aby úprimne nasledoval jeho utrpenie. Nech napodobňuje jeho trpezlivosť vo vedomí, že ak by ho aj ľudia chceli upáliť, nič mu neuškodí, ako trom mládencom, a ak niečo vytrpí, dostane odmenu od Pána, veriac v jedného a jediného pravého Boha a Otca, skrze Ježiša Krista, Veľkňaza a Vykupiteľa našich duší a odmeniteľa našich utrpení. Jemu sláva na veky. Amen.

— Apoštolské konštitúcie (4. stor.), V, I, 6

Zem sa stala nebom

Dnes sa nám zem stala nebom — nie kvôli tomu, žeby na zem z neba zostúpili hviezdy, ale do nebies vystúpili apoštoli, lebo bola vyliata hojná milosť Svätého Ducha a celý zemekruh pretvorila na nebo, nemeniac prirodzenosť, ale meniac vôľu.
Našla totiž mýtnika a urobila z neho evanjelistu. Našla prenasledovateľa, a navrátila ho ako apoštola. Našla lotra a voviedla ho do raja. Našla hriešnicu, a urobila ju rovnou z pannou. Našla mágov, a prejavila v nich evanjelistov. Odohnala zlobu a priviedla milotu. Vykorenila otroctvo a priniesla slobodu. Oslobodila od dlhu a priniesla Božiu milosť. Teda zem sa stala nebom, a ako to často hovorím, predsa tak hovoriť neprestanem.
A náhle sa z neba ozval zvuk akoby nadchádzajúceho víchru a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. A ukázali sa im rozdelené jazyky, akoby ohňa: nie ohňa, ale akoby ohňa. „Ak ohňa, akože nehoreli?“ pýta sa žid. Ja mu odpovedám: Ak to bol oheň, akože nespálil krík, krehké drevo? Čo je od ohňa silnejšie? Čo od kríka krehkejšie? A ani drevo nezhorelo, ani oheň nevyhasol.
A ako to, že nespálil telá troch mládencov, ale obrátil pec na rosu a uhlíky vyzerali akoby ruže? Bojovalo telo s ohňom a telo dosiahlo víťazstvo: a čo bolo jemnejšie ako vosk, stalo sa pevnejšie ako oceľ. Vysvetľujem tu staré veci, ktoré sa udiali preto, aby ste mohli uveriť pravde. Pretože Duch Svätý sa zjavil v ohni, aby ho myseľ mohla rýchlo prijať. Nielen preto, ale aj kvôli tomu, že ako oheň stravuje tŕnie, tak aj Duch rozrušuje hriechy.

— sv. Ján Zlatoústy, Reč I na Turíce (výňatok)

Božia bázeň

Otcovia rozprávali, že človek nadobúda Božiu bázeň najprv prostredníctvom pamätania na smrť a trest, potom prostredníctvom večerného zisťovania, ako strávil deň, a opäť ráno, ako noc; po tretie prostredníctvom odmietnutia bezohľadnosti a nakoniec prostredníctvom zväzku s človekom, ktorý sa bojí Boha. Bolo nám totiž povedané, že istý brat sa opýtal starca: „Otče, čo mám robiť, aby som sa naučil Božej bázni?” A starec odpovedal: „Choď, pridaj sa k človeku, ktorý sa bojí Boha a on svojím príkladom naučí aj teba.“
A Božiu bázeň strácame skrze opačné konanie: prostredníctvom zabúdania na smrť a trest, prostredníctvom chýbajúceho bdenia nad sebou a zamyslenia sa nad životom, keď žijeme nedbalo a prebývame s ktovie kým; nakoniec prostredníctvom bezočivosti, a to je najhoršie, to je už úplné zničenie. Čo totiž viac pozbavuje dušu bázni Božej, než bezočivosť? Preto otec Agaton, keď sa ho opýtali na bezočivosť, odpovedal, že ona je ako silný uragán, ktorý keď sa strhne, všetci sa pred ním kryjú a ono privádza ovocie stromov navnivoč. Vidíš, môj pane, moc zla? Vidíš jeho zlobu? A keď sa ho znova opýtali: „Je bezočivosť skutočne až taká hrozná?“ Odpovedal: „Niet hroznejšej vady ako bezočivosť, lebo ona je zdrojom všetkých vád, pretože vytrháva z duše Božiu bázeň. Keďže teda Božia bázeň odvádza od zlého, tak je samozrejmé, že tam kde niet Božej bázne sú všetky vady a vášne. Nechže Boh uchráni naše duše od zhubnej vady bezočivosti!“

— Rôzne ponaučenia nášho otca svätého Doroteja, 52

Spiritus Sanctus advenit…

Prvé responzórium Nočných vigílií Turíčnej nedele, Mníšsky antifonár (ok. 990-1000)

St. Gallen, Stiftsbibliothek, Cod. Sang. 391, p. 75 – Antiphonarium officii (http://www.e-codices.unifr.ch/en/list/one/csg/0391)

I.

Keď sa naplnil deň Turíc, boli všetci na tom istom mieste, aleluja: a náhle sa ozval zvuk z neba, aleluja, * Akoby mocného víchru, a naplnil celý dom, aleluja, aleluja.
V. Keď teda boli učeníci vedno zhromaždení kvôli strachu zo židov, prišiel na nich náhly zvuk z neba. Akoby.

II.

Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť, podľa toho, čo im Duch dal povedať. * A zišlo sa množstvo hovoriacich, aleluja.
V. Apoštoli rozprávali rôznymi jazykmi o veľkých Božích dielach. A zišlo sa.

III.

Už vás nenazývam otrokmi, ale mojimi priateľmi; lebo ste spoznali všetko, čo som medzi vami urobil, aleluja. * Prijmite Ducha Svätého Tešiteľa; to je ten, ktorého vám posiela Otec, aleluja.
V. Ste mojimi priateľmi, ak robíte, čo vám prikazujem. Prijmite.

IV.

Duch Svätý, vychádzajúci od trónu, prenikol hruď apoštolov novým znakom posvätenia, * aby sa v ich ústach zrodili všetky druhy jazykov, aleluja.
V. Prišiel božský oheň, nespaľujúci, ale osvecujúci, a udelil im dary chariziem. Aby sa v nich.

V.

Apoštolom sa zjavili rozdelené jazyky, akoby ohňa, aleluja. * Na každého jedného zostúpil Duch Svätý, aleluja, aleluja.
V. A začali hovoriť rôznymi jazykmi, podľa toho čo im Duch Svätý dal povedať. Na každého.

VI.

Apoštoli rozprávali rôznymi jazykmi o veľkých Božích dielach, * podľa toho, čo im Duch Svätý dal povedať, aleluja.
V. Všetci boli naplnení Duchom Svätým, a začali hovoriť. Podľa toho.

VII.

Pán ich naučil vedomosti a múdrosti, aleluja; upevnil v nich milosť svojho Ducha, * A naplnil poznaním ich srdcia, aleluja.
V. Prišiel totiž na nich s nečakaným zvukom Duch Svätý. A naplnil.

VIII.

Choďte do celého sveta, a hlásajte Evanjelium, aleluja: * Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, aleluja, aleluja, aleluja.
V. V mojom mene budú vyháňať démonov, hovoriť novými jazykmi, brať hady. Kto uverí.

IX.

Prišiel božský oheň, nespaľujúci, ale osvecujúci, nestravujúci, ale svietiaci: a našiel srdcia učeníkov ako čisté schránky: * a udelil im dary chariziem, aleluja, aleluja.
V. Našiel ich vo svornej láske a osvietil ich vyliatím milosti Božstva. A udelil.

X.

Duch Svätý naplnil celý dom, kde boli apoštoli: a zjavili sa im rozdelené jazyky, akoby ohňa, a zostúpili na každého jedného. * A boli naplnení Duchom Svätým a začali hovoriť rôznymi jazykmi, podľa toho, čo im Duch Svätý dal povedať, aleluja, aleluja, aleluja.
V. Keď teda boli učeníci vedno zhromaždení kvôli strachu zo židov, prišiel na nich náhly zvuk z neba. A boli.

XI.

Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, a ustanovil som vás, * aby ste išli, a prinášali ovocie, a aby vaše ovocie zostalo, aleluja, aleluja.
V. Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. Aby ste.

XII.

Duch Pánov naplnil okruh zeme: * a ten, kto udržuje všetko, má hlas poznania, aleluja, aleluja.
V. Je totiž tvorcom všetkého, má všetku moc, všetku prozreteľnosť. A ten.

— Breviarium monasticum (Mníšsky breviár), Responzóriá Nočných vigílií Turíčnej nedele

Výročná slávnosť

V dnešný deň sme ďakovali Bohu za dar, ktorým je pre naše spoločenstvo i pre všetkých veriacich Boží dom v Sampore — chrám Premenenia Pána. Na slávnosť výročia posvätenia chrámu pricestovalo do Sampora asi 200 veriacich, ktorí sa zúčastnili na spoločnej Eucharistii i poobedňajšom pohostení. Slávnostným kazateľom a celebrantom slávnostnej svätej omše bol vdp. Ján Hudec, farár v Žiline-Solinkách. Znakom nášho liturgického spoločenstva s nebeskou Cirkvou boli aj relikvie svätých, vystavené pri svätej omši. Atmosféru slávnostného dňa ilustruje aj krátke video.

Výročie posvätenia chrámu

Terribilis est locus iste: hic domus Dei est et porta cœli: et vocabitur aula Dei. Alleluia, alleluia.

V. Quam dilecta tabernacula tua, Domine virtutum! concupiscit, et deficit anima mea in atria Domini.

Akú hrôzu vzbudzuje toto miesto: toto je dom Boží a brána nebies: a bude sa nazývať sieňou Boha. Aleluja, aleluja.

V. Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov; túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových.

— Úvodný spev (introitus) omše posvätenia chrámu

Spolu s Ním

A ak On vystúpil do neba (Lk 24, 51), vystúp s ním. Buď jedným z anjelov, ktorí ho sprevádzajú, alebo jedným z tých, ktorí ho prijímajú. Otvor brány, alebo ich vyzdvihni, aby mohol vstúpiť ten, kto bol povýšený po umučení. Odpovedz tým, ktorí pochybujú a pýtajú sa: „Kto je ten Kráľ slávy?“, pretože nesie zo sebou svoje telo a znaky svojho umučenia, ktoré nemal, keď zostupoval; povedz im, že on je Pán silný a mocný, vo všetkých veciach, ktoré urobil a robí, vo svojom boji a triumfe pre ľudstvo.
(…)
Boli sme stvorení, aby sme boli šťastní. Boli sme šťastní, keď sme boli stvorení. Bol nám zverený Raj, aby sme mohli užívať život. Dostali sme Prikázanie, aby sme získali česť, keď ho budeme dodržiavať; nie žeby Boh nevedel čo sa stane, ale pretože ustanovil zákon slobodnej vôle. Boli sme podvedení, pretože sme podľahli závisti. Boli sme vykázaní, pretože sme sa dopustili priestupku. Postili sme sa, pretože sme sa nechceli postiť, premožení Stromom poznania. Pretože Prikázanie bolo starobylé, zároveň s nami, a bolo akoby vychovávateľom našich duší a uzdou prepychu, ktorej sme boli rozumne podriadení, aby sme jeho dodržiavaním znovu získali to, čo sme stratili, keď sme ho nedodržali. Potrebovali sme vteleného Boha, Boha, ktorého zabili, aby sme mohli žiť. Zabili nás spolu s ním, aby sme mohli byť očistení; vstali sme opäť spolu s ním, pretože nás zabili spolu s ním; boli sme oslávení s ním, pretože sme s ním znovu vstali.

— sv. Gregor Nazianský, Oratio 45, 25. 28 (Druhá reč o Pasche)

Modlitba srdca, časť 4.

Otázka: Prečo nemôže mních dosiahnuť dokonalosť prostredníctvom prvej a druhej formy?
Odpoveď: Pretože nepostupuje v správnom poriadku. Svätý Ján Klimak prirovnáva tieto metódy k rebríku, hovoriac: „Niektorí krotia vášne; iní praktizujú spev žalmov, tráviac väčšinu času v tomto; iní sa venujú modlitbe; a iní obracajú svoj zrak k hĺbkam kontemplácie. Keď skúmame túto otázku, použime analógiu rebríka.“ Tí, ktorí chcú vystúpiť po rebríku, nezačínajú zhora a nezostupujú, ale začínajú zdola a vystupujú. Vystúpia na prvý stupeň, potom na druhý a potom na ostatné. Takto môžeme vystúpiť zo zeme do neba. Ak teda chceme dosiahnuť dokonalý vzrast Kristovej plnosti, ako deti, ktoré rastú, musíme začať vystupovať na rebrík pred nami, pokiaľ krok po kroku nedosiahneme úroveň dospelého muža a potom starca.
Prvým stupňom mníšskeho stavu je skrotenie vášní. Toto je stav začiatočníkov.
Druhou priečkou, alebo stupňom, ktorým človek duchovne rastie z detstva do mladosti, je vytrvalé praktizovanie spevu žalmov. Pretože po skrotení vášní a ich upokojení, prináša psalmódia potešenie jazyku a je Bohom vítaná, keďže nemožno spievať Pánovi v cudzej krajine (porov. Ž 137, 4), to znamená, z rozvášneného srdca. Toto je znakom tých, ktorí robia pokroky.
Treťou priečkou, alebo stupňom v živote, označujúcim duchovný prechod z mladosti do dospelosti, je vytrvalosť v modlitbe. Toto je stupeň tých, ktorí už značne pokročili. Modlitba sa líši od psalmódie, ako sa dospelý muž líši od mládenca a dieťaťa, podľa schémy, ktorú sledujeme.
Okrem toho existuje štvrtá priečka, alebo stupeň v duchovnom živote, ktorá prináleží mužovi so šedivými vlasmi. Táto označuje neochvejné pohltenie v kontemplácii a je stavom dokonalých. Takto sa cesta končí a dosahuje sa vrch rebríka.
Keďže sa jedná o cestu, v ktorej bolo všetko ustanovené a usporiadané Duchom, nie je možné, aby sa dieťa stalo dospelým a starcom, len ak najprv vystúpi na prvú priečku rebríka a tak ďalej postupuje k dokonalosti.
(…)
Boh od nás žiada len jedno: aby sme bdelosťou očistili naše srdcia. Ako hovorí sv. Pavol, ak je koreň svätý, budú aj konáre a ovocie sväté (porov. Rim 11, 16). Ale ak bez nasledovania postupnosti, o ktorej sme hovorili, pozdvihneš oči a intelekt k nebesiam, v nádeji, že uvidíš intelektuálnu skutočnosť (čiže duchovnú, ktorá sa nedá vidieť telesne — pozn. prekl.), uvidíš fantázie namiesto pravdy. Pretože naše srdce nie je očistené, ako sme mnohokrát povedali, prvá a druhá metóda pozornosti nás nemôžu priviesť k pokroku.

— Svätý Simeon Nový Teológ, Tri metódy modlitby (výťah)